DIFFERENT

- 31 -

Ja viem, ja viem...je to bieda. Dúfam však, že vám táto kapitola aspoň trochu vynahradí to nekonečné čakanie, keďže je oficiálne moja najdlhšia zo všetkých. 

Vyše 6000 slov, to si zaslúži potlesk, nie? Nie?? ...Dobre tak nič...

Užívaj kapitolu~ 

---------------------

-Jamie-

Pohľadom som prechádzal po oblečení rozloženom na podlahe a i napriek menším pochybnostiam, sa snažil na tvári zachovať jemný úsmev.

Podvedomí hlas v hlbinách mysle mi neustále nahováral, že natrepať sa k Danielovi domov nie je to najlepšie rozhodnutie.

Z časti som si uvedomoval pravdivosť podobných myšlienok. Predsa len, není to akoby sme sa s Danielom poznali roky. Čo ak mu nebodaj spôsobím nejaké problémy...alebo zmení po chvíli názor...

No nejdem k nemu navždy. Stále môžem hoci kedy odísť...no čo ak ma po chvíli vyhodí. Budem mu liezť na nervy...Alebo...

Z pochmúrnych myšlienok ma vytrhlo otvorenie dverí od izby, na čo som mykol hlavou a pohľadom spočinul na Danielovi.

Sledoval som ako si preťahoval svaly na rukách, čo spolu so znateľnou únavou v jeho tvári dosvedčovalo, že chlap v bezvedomí, ktorého pred chvíľou odtiahol preč, nevážil zrovna najmenej.

Pohľadom som skĺzol naspäť k zemi, kde sa ešte pred chvíľou črtalo niekoľko kvapiek krvi. Napriek tomu, že som podlahu vyčistil a zmyl posledné zvyšky z predošlej bitky, ťaživá atmosféra z izby nezmizla.

„Pripravený?" Spýtal sa Daniel, podídúc ku mne.

Radšej som odvrátil pohľad naspäť k taške a s čo najuveriteľnejším úsmevom prikývol na znak súhlasu. Neisto som dobalil posledné kusy oblečenia a s pohľadom zaboreným do zeme, ostal kľačať na zemi.

Po celý čas som na sebe cítil Danielov priamy pohľad, no ďalej som ostával v tichosti.

Nevedel som čo chce počuť...Čo chcem povedať...Čo spraviť teraz...

Zrazu som na líci ucítil jemné pohladenie jeho prstov, čo ma nakoniec prinútilo pozrieť naňho.

„Jamie...čo sa deje?" Spýtal sa Daniel s otázkou i sklamaním v očiach, akoby tušil, že je niečo zle.

„Ja len..." Začal som napäto než som vydýchol všetok vzduch a prudko sa vrhol k Danielovi sediacemu pri mne tak, že naše tváre oddeľovala len tenká vrstva vzduchu.

Pár sekúnd som uprene hľadel do jeho zvedavých očí než som sa zhlboka nadýchol a v rýchlosti zo seba vysypal: „Si si naozajnaozajnaozaj istý, že je to dobrý nápad?"

Sledoval som Danielov prekvapený pohľad a čakal kým zo seba niečo vypustí, no keď sa i po chvíli jeho výraz nemenil a tvár ostávala zaklonená, zrejme v snahe zachovať medzi nami ako-taký priestor, keďže z tak blízkej vzdialenosti na mňa nemohol poriadne vidieť, odtisol som sa a postavil naspäť na nohy.

„Myslím tým...čo ak...čo ak zmeníš názor? Alebo ťa po dvoch dňoch omrzím... Alebo...alebo čo ak ťa nahnevám alebo sklamem alebo niečo pokazím..." Vysvetľoval som frustrovane, pomaly sa strácajúc vo vlastných myšlienkach.

No nemohol som tomu zabrániť. Potreboval som vedieť, či si Daniel skutočne uvedomoval o čo tu ide.

„...čo bude potom? Hm? Je to od teba milé Daniel, cením si to. Naozaj si to vážim. Nikto by nič také neurobil. Ale není to akoby sme spolu chodili celé roky. Nechcem aby to vyzeralo, akoby som ťa využíval. Nechcem...nechcem aby sa niečo pokazilo. Rozumieš? Prostaahh-"