DIFFERENT

- 16 -

-Samuel-

„Mne sa predsa aj tak páčiš taký aký si."

Mne sa predsa aj tak páčiš taký, aký si.

Mne...sa...predsa...aj tak...páčiš...taký aký si

Ja...páčiť...Callumovi...

V hlave som si opakoval vetu, ktorú moje uši zachytili a snažil sa vysvetliť si každé jedno slovo, vyjdúce z Callumových úst.

Nech mi to však v hlave šrotovalo akokoľvek namáhavo, nedokázal som nájsť iný význam tejto vety než ten, na prvý pohľad zjavný.

Po chvíli, ktorá sa zdala byť neuveriteľne dlhou, napriek tomu, že sa jednalo iba o sekundy, som sa opatrne otočil a pozrel na Calluma.

Už už zo mňa takmer vyšlo radostné „Aj ty sa mi páčiš," no pohľad na neho ma v tom ihneď zastavil.

Zdesenie na jeho tvári, spolu s jeho šokovaným pohľadom upretým do zeme ma dosť zasiahlo a ja som náhle pocítil, ako ma naplnilo nečakané sklamanie. Bolo vidno, že ľutuje to, čo povedal. Považoval to za chybu. 

Ale...povedal to. 

Znamenalo to, že to myslel vážne? Alebo si zo mňa len uťahoval a povedal to zo srandy? Ale to by nevysvetľovalo, prečo sa tváril tak vydesene.

Dusná atmosféra medzi nami sa dala hádam aj krájať pri nepríjemnom tichu, ktoré prerušovalo iba naše dýchanie. Hľadel som do zeme, rovnako ako on a uvažoval, či by som mal niečo spraviť a pokúsiť sa o navodenie jeho predchádzajúcej hravej nálady.

A tak po chvíli namáhavého premýšľania, preťal vzduch môj hlasný smiech, ktorý neznel vôbec úprimne, no našťastie ani nervózne. Callum konečne odtrhol pohľad od zeme a nechápavo na mňa pozrel.

„Netvár sa tak vážne, skoro som ti na to naletel," smial som sa so slzami v očiach, no slzy smiechu to neboli, „Sme obaja chlapci predsa."

Muselo to vyzerať dosť chabo, avšak lepší výkon som zo seba cez vlastný smútok dostať nedokázal. Nevedel som, čo si myslel, a tak som iba sedel a čakal, až sa na to chytí a zasmeje sa so mnou, hoci to bolo to posledné, čo som skutočne chcel počuť.

No on sa vôbec smiať nezačal. Namiesto toho jeho šokovaný výraz nahradil jeden z tých pohľadov, ktoré sa zarývali až hlboko do duše. Jeho vážna tvár spolu s prenikavým pohľadom ma trochu vydesili. Už som začal uvažovať nad tým, čo som povedal zle, keď sa ozval.

„Nebol to vtip." prehovoril a ja som zadržal dych od náhleho vzrušenia.

Povedal to... To, čo som tak veľmi túžil počuť, no bál sa nad tým zároveň vôbec premýšľať. 

Bolo to tak nereálne. Ja a Callum sme boli natoľko odlišní. Nie len postavením, finančnou situáciou a vzhľadom. Bolo toho omnoho viac. Naše povahy boli na míle vzdialené...a rovnako tak... i naše osudy. V tej chvíli som nad tým ale premýšľať nechcel. Sústredil som sa len na Calluma, jeho slová a ten prekrásny moment.

Nedokázal som pochopiť, čo ho prinútilo na mne vôbec zotrvať pohľadom. No vedomie, že to myslel vážne vo mne vyvolalo nával obrovskej radosti.

V jeho očiach sa objavila neistota, keď som dlhšie mlčal, preto som v sebe nahromadil odvahu a úprimne priznal:

„A-aj ty sa mi páčiš." Nebol som si istý či to vôbec počul no už to že som to vôbec dokázal vysloviť bol zázrak. 

Pri pohľade do jeho prekvapených očí som pokračoval ďalej, už trochu hlasnejšie: 

„V-viem, že to je zlé, p-pretože sme obaja ch-chlapci ale-"