DIFFERENT

- 17 -

-Daniel-

Cítil som nepríjemný pocit akoby ma niekto prepaľoval pohľadom, čím ma vytiahol z môjho snenia. Nespokojne som sa zamrvil a ucítil ako mnou prešiel nával bolesti pri tak vratkom pohybe.

Pomaly som otvoril oči a pri pohľade na neznámy biely strop predo mnou, sa pokúsil spomenúť kde to sakra som.

Po tom čo mi začali pomaly fungovať zmysly, mi do nosa udrel neznámy zápach.

„S-si hore?" Ozvalo sa hneď vedľa mňa na čo som prudko otočil hlavu a zbadal majiteľa pohľadu, ktorý ma pred chvíľou prebral.

Hneď som zameral pohľad na tú nádhernú tvár pred sebou, ktorá na mňa hľadela so zúfalým pohľadom.

Na chvíľu som nechápal čo tu robí Jamie, než sa mi konečne vybavili spomienky na onú udalosť.

„Vnímaš?" Spýtal sa opäť ten sladký hlások.

Moje myšlienky boli úplne inde takže jediné na čo som sa zmohol, bolo menšie prikývnutie. V skutočnosti som uvažoval nad tým čo sa stalo.

V hlave som mal živý obraz momentu keď som zabočil za roh budovy a zbadal Jamieho pritisnutého ku stene v zovretí tých odporných násilných rúk. Bol som neuveriteľne rád, že som nakoniec išiel za nimi.

Pôvodne som to ani v pláne nemal, no Jamieho nutné slová v triede aby s ním Steven išiel a následný Stevnov otrávený pohľad vo mne vytvárali nepríjemný pocit. 

Vedel som, že ma do toho nič nie je, pretože Jamie chodí koniec koncov stále s tým debilom, bohužiaľ, no moje myšlienky sa stáčali stále iba k nim a k tomu čo asi riešia.

Preto som po pár minútach začatej hodiny opustil triedu s výhovorkou, že idem na záchod a zamieril si to rovno na koniec chodby, keďže tade som ich videl ísť keď odchádzali.

Chvíľu som prechádzal po chodbe na prízemí a uvažoval kde by mohli byť. Prešiel som prázdne triedy rad za radom až mi konečne napadlo, že mohli ísť von, keďže chodba viedla aj k východu.

Pri pohľade na zopár skupiniek stojacich pred školou ma znovu chytalo zúfalstvo, keďže som ich nikde nevidel.

Došiel som k najbližšej skupinke a spýtal sa ich či nevideli tých dvoch. Ignoroval som pišťanie dievčat, ktoré sa na mňa ihneď nalepili a zameral sa na chlapca, ktorý mi povedal smer.

Následne sa všetko rýchlosťou sekundy zomlelo. Najprv som nechápal načo sa pozerám, prečo je Jamie natisnutý na stene a prečo sú Stevove ruky omotané okolo jeho krku. V ďalšej sekunde, keď som si všimol slzy dopadajúce z Jamieho tváre skrivenej v bolestivej grimase, som sa bez rozmýšľanie rozbehol k nim.

Neuvedomil som si ako to pravdepodobne skončí. Vedel som ako dopadajú ľudia, ktorý sa postavia do Stevnovej cesty no vôbec som nad tým nepremýšľal. 

Po tom ako som celou silou odstrčil Stevna od Jamieho, spadli obaja na zem a vzduch preťal hlasný kašeľ so srdcervúcimi vzlykmi, ktoré vypli moje myslenie úplne. 

Vedel som, že Steven je silnejší. Vedel som, že ho neporazím. No jediné čo vnímala moja myseľ, bola chuť rozmlátiť ten odporný výraz na jeho tvári.

A potom, potom som skončil tu. Ako sa vlastne aj dalo čakať. 

Napriek tomu, že ma bolela tvár a niektoré časti brucha, ani ma nenapadlo ľutovať to čo som spravil. Pretože ak by som sa aj mohol vrátiť naspäť, rozhodol by som sa úplne rovnako. Tým som si bol istý.