DIFFERENT

- 9 -

-Samuel-

Sedeli sme s Callumom v jeho izbe a jedli koláč, ktorý som mu upiekol ako poďakovanie.

Bolo od neho milé, že sa so mnou podelil a ja som samozrejme neodmietol príležitosť, stráviť s ním trochu času, než sa opäť ocitnem v realite.

Takto som mohol sedieť vedľa neho na gauči a sledovať jeho menší úsmev na tvári.

„Chutí to úžasne. Ako to, že vieš tak dobre variť?" Jeho pochvala vo mne vyvolala príjemný hrejivý pocit.

Úsmev mi z tváre nezmizol ani keď som sa v mysli vrátil do čias, keď sme s mamou trávili hodiny pri sporáku. Boli to pekné spomienky aj napriek tomu, že boli bolestivé. 

„Učila ma to mama a neskôr som brigádoval v pár podnikoch."

Od pätnástich som pracoval, aby som nám trochu pomohol a naviac časovo to problém nebol, keďže do školy som nikdy nechodil.

Callum sa tváril trochu prekvapene na čo sa ma spýtal: 

„Brigádoval si? Koľko máš vôbec rokov?"

Na jeho otázku som prikývol a odvetil: „skoro sedemnásť."

Vzápätí som si uvedomil, že som tiež nepoznal Callumov vek a zvedavo opätoval:

„Ty?"

„Tento rok budem mať osemnásť." Povedal trochu sklesnutým tónom, zatiaľ čo si krájal ďalší kúsok.

„To má byť... zlé?" Začudoval som sa, keďže som nevidel dôvod prečo jeho nálada pri tejto skutočnosti poklesla.

Neteší sa každý na to až bude mať osemnásť? 

Prikývol ale nič viac nepovedal, čo vyvolalo na chvíľu trochu nepríjemné ticho. Nevedel som či môžem vyzvedať ďalej, tak som radšej ostal ticho a dojedol kúsok, ktorý mi ešte ostal na tanieri.

Zrejme si povšimol zmenu atmosféry a môj pohľad, ktorý sa mu momentálne vyhýbal a ostával sústredený na tanieri.

„Ide len o to, že nie vždy sa zhodnem s otcom. Niekedy je to ťažké." Povzdychol si a slabo sa na mňa usmial aj napriek slovám z ktorých šťastný očividne nebol. 

Znova som sa na neho pozrel venoval mu trochu smutnejší úsmev aby vedel, že ho chápem.

„A čo tvoji rodičia? Keď nad tým tak premýšľam, nevadí im, že tu pracuješ a nechodíš tak často domov?"

„Rodičov už nemám." Priznal som potichu a všetku pozornosť som sústredil na omrvinky na tanieri.

Po chvíli ticha keď sa nič nedialo, som zdvihol hlavu aby som skontroloval či Callum náhodou nezaspal pri mojej nezáživnej osobe, no on sa na mňa iba uprene pozeral.

„Nehovoril si, že tvoja mama-"

„Umrela. A otca nepoznám, utiekol pred tým než som sa narodil." Prerušil som ho, keďže mi bolo jasné na čo sa chce opýtať a rovno odpovedal aj na ďalšiu nevyslovenú otázku.

Venoval mi súcitný pohľad, ktorý som sa snažil ignorovať a pozeral všade inde. „To ma mrzí."

„Aj mňa." Zašepkal som potichu so sklopenou hlavou. Nenechal som na seba spadnúť realitu a premýšľal nad všetkým okrem toho, čo bolo práve vyslovené.

Ticho prerušila až Callumova otázka: „...Dáš si ešte?"

S úsmevom som prikývol a natiahol k nemu tanier, čo pravdepodobne vyzeralo dosť detinsky keďže sa potichu zasmial.