DIFFERENT

- 28 -

-Samuel-

Týždeň. Nemohol som tomu uveriť. Od Callumovej svadby nás skutočne oddeľoval len jediný týždeň.

Snažil som sa nad tým nepremýšľať, keďže som vedel, že to nijako ovplyvniť nedokážem, no moje myšlienky sa neustále nachádzali len v tom jedinom.

Callum bozkávajúci Shaylu. Callum v obleku stojaci vedľa Shayli v nadýchaných bielych šatách.  Callum usmievajúci sa na dieťa v Shaylinom náručí.

Cítil som ako ma moje myšlienky pomaly, ale isto, zvnútra rozožierali ako nejaká toxická žieravina.

Rukami som si prešiel po unavenej tvári a zľahka preplieskal svoje líca v nádeji, že tým vymažem svoje bolestivé predstavy. Pohľadom som sa vrátil ku košu s bielizňou, položenom na zemi a vybral ďalšiu snehobielu plachtu, zavesiac ju na šnúru.

Napriek tomu, že vonku pofukoval chladný vánok, slnečné lúče moju tvár príjemne zahrievali. Dovešal som všetky plachty, ktoré sa kvôli nedostatku zamestnancov dostali do mojich rúk a s pohľadom upretým do neba, ostal stáť uprostred obrovskej záhrady.

Čistá obloha, takmer bez oblakov, tak vzdialená mojim pochmúrnym myšlienkam, sa mi priam vysmievala do tváre.

S hlbokým povzdychom som pozbieral prázdne koše na prádlo a vydal sa k skleneným dverám zadnej terasy.

Akurát keď som vychádzal spoza širokých kríkov, tvoriacich vysoké steny v rôznych častiach záhrady, k mojim ušiam doľahol známy hlas a nohy inštinktívne zastali.

„Myslela som, že to nebude nutné ale zrejme to inak nepôjde. Nevyzerá totiž, že by sa chystal povoliť."

Automaticky som spravil krok dozadu a schoval sa za záplavu zelených listov. Nechcel som nikoho odpočúvať, a už vôbec nie ak sa jednalo o pani Simonsnovú, no jediný chodníček k zadným dverám, mieril akurát okolo záhradného altánku, kde sa pravdepodobne nachádzala.

„Fajn. Najlepšie bude ak si pohneme. Chcem z tade vypadnúť čo najrýchlejšie."

Šofér? Čo tu robí on?

Od toho incidentu som ho nevidel. Keď sa ani po dlhšej dobe nevracal, myslel som, že ho už neuvidím. Tak prečo počujem ten odporný hlas, vyvolávajúci jemný tras v mojich rukách? A čo tu vôbec robia s pani Simonsnovou?

Nie, nie, nie. Není to tvoja vec Samuel! Nakričal som na seba v hlave a premýšľal nad inou cestou, vedúcou do domu. Potreboval som sa odtiaľ dostať skôr ako si ma všimnú.

„Ako je na tom tvoj malíček?" Spýtal sa hlas naplnený nezáujmom pani Simonsnovej.

„Ani to nespomínaj prosím ťa. Dúfam, že sa to zahojí rýchlo. Nemôžem uveriť, že mi ho ten zasran skutočne zlomil."

Slová prenesené s hnevom a odporom v jednom, prinútili zastaviť moje myšlienky na únikový východ.

Zlomený malíček? Ten "zasran" mu zlomil malíček? Mohol tým snáď myslieť Calluma? Kto iný by to bol ak nie on... Znamená to teda... Callum mu zlomil prst?!

V mojej hlave to šrotovalo ďalej, zatiaľ čo nohy ostávali prirastené k zemi. Nedokázal som sa pohnúť z miesta. Popravde som si už ani nebol istý tým, či odísť naozaj chcem. K mojim ušiam sa totiž dostávalo stále viac a viac slov, ktoré zaujali moju pozornosť.

„Sústreďme sa na to čo je dôležité."

„Máš pravdu. Hlavné je to dieťa."

„Ako bude asi reagovať až sa to dozvie?" Smiala sa.