DIFFERENT

- 32 -

-Callum-

Moje vedomie sa rútilo každým dňom len hlbšie a hlbšie do bezodnej priepasti, pri čom časť mojej mysle sa stále snažila udržať všetko pokope.

Rozbúrené pocity, ktoré sa vo mne ešte pred pár dňami miešali a chystali každou chvíľou explodovať, sa úplne stlmili a dostali niekam do úzadia mysle, kde som ich mohol precízne ignorovať.

Bolo ľahšie nevnímať nič čo sa dialo okolo, ako neustále vstrebávať bodavú bolesť, ktorú som podvedome po celý čas len potláčal.

Nevšímal som si ľudí okolo seba, či smiech a hlasy z okolia. Všetko sa zdalo byť vzdialené, akoby zabalené do matného obalu, ktorý blokoval veci naokolo.

Dokonca ani výhľad z obrovského okna vedľa mojej hlavy, ktorému som venoval pozornosť počas každej obedňajšej prestávky, mi tentokrát neprišiel nijak zaujímavý.

Môj pohľad bol od začiatku zabodnutý do steny na opačnej strane jedálne.

Očami som neuhýbal od neexistujúceho bodu pred sebou a v duchu sa po celý čas snažil len o jedno.

Nezlomiť sa.

Ak by som si totiž priznal čo sa deje...bolesť, ktorú som navonok nevnímal...slzy, ktoré som po celý čas potláčal...moje pravé pocity...a všetko čo sa mi za tých pár dní podarilo dostať pod kontrolu...to všetko by sa v momente roztrieštilo na milióny kúskov.

Kratšie zaškrípanie stoličky až v príliš nepríjemnej blízkosti môjho osobného priestoru, ma predsa len prinútilo odtrhnúť pohľad od steny a pozrieť na osobu vedľa.

Presnejšie rovno dve. Daniel, ktorý s jeho zvyčajným úsmevom na tvári pokladal na stôl dve tácky s jedlom, a Jamie, ktorý s rovnako širokým úsmevom sadal na stoličku oproti, mi bez zaváhania venovali svoj pozdrav.

Len čo sa však ich oči stretli s mojou tvárou, oba úsmevy rýchlosťou svetla zmizli.

Nepotreboval som tuho rozmýšľať nad príčinou zdesenia v ich očiach. Ranný pohľad do zrkadla mi úplne postačil.

Ticho, ktoré na pár sekúnd zavládlo, prerušil nakoniec Daniel, takmer bez dychu vypustiac: „C-Callum..."

Sledoval som ako si pomaly prisadli vedľa, každý z jednej strany okrúhleho stola a nezaujato oplácal ich neisté pohľady.

Prial som si, aby ma nechali na pokoji a radšej veselo pokračovali v ich zamilovaných pohľadoch a veselých úsmevoch, rovnako ako pred tým.

To som však samozrejme dúfal zbytočne, keďže Danielov hlboký pohľad, smeroval už od začiatku priamo do mojej duše, úplne ignorujúc falošnú masku pokoja a nezáujmu na mojej tvári.

„S-si v poriadku?" Vyšlo neisto z Jamieho, ktorého doposiaľ neopustilo zdesenie v tvári.

Jediné na čo som sa zmohol, bolo obyčajné prikývnutie. Vedel som, že ak by som otvoril ústa, môj hlas by sa po prvom slove zlomil.

„Možno by si mal skúsiť presvedčiť svojich rodičov, aby svadbu ešte o niečo posunuli," venoval mi Daniel svoj ľútostivý pohľad, „Nikde predsa nie je napísané, že sa musíte brať už zajtra."

V tichosti som sa vrátil k pozorovaniu prázdnej steny pred sebou a ignoroval svoj vnútorný hlas, ktorý kričal na Daniela, že je to napísané na každej jednej tej skurvenej pozvánke, ktorými mi Shayla tak rada mávala pred očami.

Danielov beznádejný povzdych som nijak neriešil, no pohľady, ktoré si medzi sebou vymenili, predsa len upútali moju pozornosť.

Na chvíľu som im venoval nechápavý pohľad a sledoval ako medzi sebou očami komunikovali, než si ma obaja všimli a ihneď odvrátili tváre k táckam na stole.