DIFFERENT

- 27 -

-Jamie-

Napriek tomu, že som sa potreboval nadýchnuť, moje telo nebolo ochotné odtiahnuť sa od Danielových chutných pier. A však, len čo sa školou rozľahol zvuk zvončeka, ohlasujúceho začiatok hodiny, bol som predsa len nútený oddeliť naše pery od seba.

„Mali by sme ísť." Povedal som potichu, po tom čo som sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol a dostal do seba nejaký vzduch.

„Nemám už žiadne hodiny." Hlesol Daniel bez toho aby odvrátil svoj spaľujúci pohľad od toho môjho omámeného.

Rýchlo som sa spamätal a so slovami: „ale ja áno," vzal svoje mokré tričko z umývadla.

Otočil som sa a chystal sa odísť, keď ma Danielova ruka náhle zastavila.

„To čo som povedal, som myslel vážne, Jamie." Povedal s vážnou tvárou a pevným stiskom na mojej paži, napriek tomu, že v jeho hlase som započul obavy a v očiach panovala menšia neistota.

„Chcem ťa spoznať. Chcem aby si spoznal rovnako aj ty mňa. A chcem...chcem teba, Jamie." Hlesol tichým hlbokým hlasom, z ktorého sa moje telo úplne roztekalo.

Cítil som ako moje srdce poskočilo, nevediac či od radosti alebo nervozity. Zrejme oboje. Všetky pocity, ktoré sa vo mne postupne zbierali, som nedokázal identifikovať inak, ako zvláštne. Napriek tomu, že sa nejednalo o prvý bozk, či prvú lásku, bolo to niečo čo som ešte nezažil. Nevediac čím, ako, či prečo, miloval som Danielovu prítomnosť o to viac.

Prehĺtnutím som sa pokúsil zbaviť sa hrče v mojom hrdle a s červeným nádychom na tvári, som sa postavil na špičky, siahajúc tak Danielovi po nos.

Priložil som svoje pery k tým jeho, dúfajúc, že tým vyjadrujem jasnú odpoveď. Napriek tomu, po tom čo som sa rýchlo odtiahol naspäť, zaznelo nado mnou: „Môžem to brať ako súhlas?"

V tichosti som s pohľadom upretým do zeme, prikývol, a nechápal, kde sa vo mne zrazu berie toľká hanblivosť.

Moja tichá odpoveď, zrejme nestačila k Danielovej spokojnosti, keďže sa hneď na to jeho prsty objavili na mojej brade, nútiac ma konečne pozrieť do jeho tváre. Nevedel som, čo presne po mne teraz chce, no pevne som mu oplácal jeho pohľad.

„Chcem to počuť nahlas, prosím," hlesol tichšie a oprel svoje čelo o to moje s otázkou, ktorú som si prial počuť, rovnako ako on moju odpoveď, „Budeš so mnou chodiť, Jamie?"

Než som stihol čokoľvek povedať, pokračoval rýchlo ďalej: „Možno nie som ten najdokonalejší človek, ale viem ti sľúbiť, že som lepší ako Steven. Budem sa o tebe starať lepšie a dám ti všet-"

Priložil som svoj prst na jeho ústa, čím som prerušil jeho slová a zároveň vyvolal sklamanie v jeho očiach, keďže to zrejme pochopil ako moje odmietnutie. No ja som len nechcel počuť to čo sa chystal povedať.

„Nepotrebujem aby si mi čokoľvek dával Daniel. Jediné čo skutočne chcem, je tvoje srdce. To mi bohato postačí."

O zvyšku som vôbec nepochyboval. Vedel som, že Daniela neide zrovnávať so Stevnom. Pred tým išlo iba o vonkajšiu krásu a pobláznenie, ktoré som v duchu nazýval láskou. No vedel som, že pocit, ktorý sa každým dňom stráveným s Danielom utvrdzoval v mojom vnútri, bol o dosť silnejší, než čokoľvek, čo som pred tým s kýmkoľvek pocítil.

Desilo ma aký rýchly spád nabrali moje emócie, ale vedel som, že zastaviť niečo také je márne. Preto som sa tým nechával jednoducho unášať a dúfal, že neskončím rovnako ako pred tým.

„To už patrí dávno tebe, toho sa nemusíš báť." Zasmial sa úprimne a s nádejou v očiach, čakal na moju odpoveď.

„V tom prípade, s tebou budem veľmi rád chodiť, Daniel." Zašepkal som šťastne a po pár sekundách zničil nádherný moment, mojím panikárením.