DIFFERENT

- 35 -

„Začni." Prikázal do telefónu chladným hlasom stále šokovaný muž sediaci v prvej rade davu zarazených ľudí.

Chlap na druhej strane telefónu sa s pohľadom upretým na trasúce sa telo pred sebou len zlomyseľne uškrnul a jednoducho odvetil: „Rozumiem."

A tak započal spád všetkých nasledovných udalostí.

-Callum-

„Daniel!" Zakričal som naňho, len čo som obehol takmer celé otcovo prímorské sídlo a zbadal ho na druhej strane otvorenej terasy.

„Máš to? Podarilo sa ti to? Všakže to máš!" Pýtal som sa naliehavo so strachom v očiach, takmer bez dychu sa opierajúc o vlastné kolená.

Nepremýšľal som nad neúspechom. Nad tým, čo sa stane, ak si čo najskôr nepohnem. Ani nad tým, že nič z môjho plánu nemusí vôbec vyjsť.

Ani nad jedným z toho som totiž nemal žiadnu kontrolu.

A ak by som si pripustil podobné myšlienky...moje roztrasené nohy spolu s úzkostlivo stiahnutým vnútrom by to už dávno vzdali.

Daniel vytiahol zo saka štós niekoľkých zložených papierov a v rýchlosti ich poukladal na široký stôl vedľa. Následne vytiahol z vrecka pero a s vážnym pohľadom ho položil predo mňa.

„Musíš to všetko podpísať." Ukázal na prázdnu čiaru v pravom dolnom rohu, týčiacu sa na každom z vytlačených, textom preplnených, papierov.

Bez zaváhania som zadychčane schmatol do rúk pero a naklonil sa nad papiere, keď sa ozval Danielov strohý hlas:

„Callum, musí ti byť jasné, že ak to podpíšeš, nie je cesty späť." Vážnosť vpísaná v jeho tvári vytvárala úplný kontrast voči zreteľnej neistote v jeho očiach. „Si si tým naozaj istý?"

Jeho slová som však počuť nepotreboval. Vedel som, čo robím...Vedel som, že nič z toho už nebude možné vrátiť späť.

„Ver mi, nikdy som si nebol ničím viac istejší." Odvetil som.

V tej chvíli, som si uvedomoval viac než dosť, čo svojím podpisom späčaťujem.

-Samuel-

Drsné povrazy sa mi po celý čas nepríjemne zarývali do zápästí, vytvárajúc tak pálivú bolesť v oboch rukách, zatiaľ čo pevne utiahnutá, zhužvaná látka v ústach mi bránila sa akokoľvek ozvať.

V mysli som ihneď pocítil deja vú a radšej uhol hlavou do strany, v snahe zbaviť sa pohľadu na úškľab ohavného chlapa predo mnou.

„Ale no ták. Čo ten vydesený pohľad? Mal som pocit, že sa už predsa dobre poznáme." Predniesol s desivým smiechom v hlase, pohodlne sa opierajúc na stoličke predo mnou.

Ruky zviazané za chrbtom mi nezabránili pritlačiť sa po jeho hrozivých slovách ešte tesnejšie k stene za mnou.

Napriek tomu, že som toho vďaka prítmiu naokolo mohol zahliadnuť len skutočne málo, snažil som sa nenápadným pohľadom obozretne sledovať každý pohyb chlapa pred sebou.

Jeho pokoj a nehybnosť ma však každou ďalšou minútou len viac a viac znervózňovali až do momentu, kedy sa miestnosťou náhle rozoznelo vyzváňanie telefónu.

Sledoval som ako s očakávaním v očiach hovor ihneď prijal a s predstieraným pokojom v hlase nenútene vyslovil: „Počúvam."

Jeho úsmev sa v momente rozšíril, rovnako ako vzrušenie v jeho očiach a s krátkym „rozumiem" hovor zložil.