-Dvaja ľudia s úplne rozdielnym životom žijúci v jednom dome-
Callum pochádza z jednej z najbohatších rodín v Anglicku. Jeho rodičia mu naplánovali budúcnosť, v ktorej prevezme rodinnú firmu a ožení sa so ženou z taktiež finančne dobre zaistenej ro...
Znudene som sa pohrával s perom v ruke a snažil sa nezaspať pri nezáživnom výklade učiteľky, ktorá sa už hádam piaty krát pokúšala vysvetliť to isté primitívne učivo.
Netrvalo dlho, kým som skutočne ucítil ako sa moje viečka únavou pomaly zatvárajú. Z tváre som zložil svoje okuliare a pretrel svoje unavené oči, snažiac sa prebrať, keď som ucítil ako mi vo vrecku zavibroval mobil.
Rýchlo som ho vytiahol a o to rýchlejšie odblokoval, keď som zbadal, že správa je od Jamieho. Následne som však sťažka prehltol a s pootvorenými ústami ostal hľadieť na obrazovku mobilu:
Jamie:
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Jamie: Pekné, však?
Prešlo niekoľko sekúnd, kým som len nemo čučal na fotku pred sebou a snažil sa nepodľahnúť vlastnej fantázii, keď sa náhle ozval strohý hlas učiteľky, pri ktorom mnou prudko myklo:
„Čo to tam máte pod lavicou, Daniel?"
„Nič?" Odpovedal som automaticky. Neistota v mojom hlase spolu so zaskočeným pohľadom v očiach ma však s ľahkosťou prezradila.
„Samozrejme, že nič," prekrútila očami, „myslíte si, že som slepá?"
Venovala mi ironický pohľad, na ktorý som nijak nereagoval, než napokon prísnym hlasom zahlásila:
„Odovzdajte mi ten telefón."
S tichým povzdychom som sa takmer postavil, keď som si náhle uvedomil naozaj nepríjemnú skutočnosť. Zúfalým pohľadom som skĺzol na svoj tvrdý rozkrok a v momente dostal chuť šľahnúť si čelo o lavicu. Tušiac však, že to by som si vyslúžil i cestu do riaditeľne, zaťal som zuby a strápene zavrel oči, snažiac sa prísť na to, ako sa dostať z tejto nepríjemnej situácie.
„Tak bude to?" Spýtala sa dožadujúco netrpezlivým hlasom.
Chvíľu som ešte sedel na mieste a dúfal, že ako to býva, v tej najzúfalejšej chvíli človeka ho zachráni zvonček, avšak, keď som pochopil, že šťastie na mojej strane nie je, pokúsil som sa stiahnuť svoje tričko čo najnižšie a konečne sa postavil.
Čo najprirodzenejšou chôdzou som prešiel až k profesorke a podal jej svoj mobil, želajúc si len aby som čo najskôr sedel opäť na mieste. Šťastie však skutočne nestálo pri mne...
„A ak máte toľko času zabávať sa, môžete sa rovno zastaviť pri tabuli a vypočítať tento príklad." Poznamenala príkrym tónom, na čo som zmierlivo podišiel k tabuli a zahľadel sa na primitívnu úlohu.
Bez problémov som príklad vypočítal a popri tom si vypočul ešte zopár nevrlých poznámok učiteľky, než som sa konečne opatrnou chôdzou došúchal naspäť na miesto.
V duchu som pomyslel na Jamieho a pomaly zhlboka vydýchol vlastnú frustráciu.
