DIFFERENT

- 2 -

-Samuel-

Opäť som strávil celé dopoludnie v kuchyni prípravou jedla. Vlastne to bola každodenná náplň môjho života. Keď tak občas do obchodu alebo prechádzka po záhrade. 

Neraz som sa v tomto sídle cítil ako v klietke. Možno bola vyrobená zo zlata, no klietka bola stále iba klietka, nech už bola vyrobená z čohokoľvek. 

Naposledy som premiešal polievku v hrnci a začal ju servírovať na pripravené taniere vedľa. 

Na to, že som podľa pani Simonsnovej nevedel ani ošúpať zemiaky a stál som za nič, mi celkom dosť dôverovala v príprave jedla. Alebo možno len dúfala, že spravím nejakú chybu, za ktorú ma bude môcť okamžite vyhodiť. Tak či onak, dovolil som si povedať, že variť som vedel celkom slušne, keďže ma to naučila mama. 

Naplnené taniere som položil na podnos, ktorý následne odniesla slúžka priamo do jedálne. Trochu som sa pousmial pri myšlienke na to, že Callum práve obeduje jedlo ktoré som pripravil. Nie, žeby o tom on vôbec tušil...

Zatiaľ čo som sa snažil pekne naaranžovať na tanier hlavný chod, do kuchyne vošla pani Simonsnová.

„Vyzerá to celkom dobre." Povedala neutrálnym tónom, na čo som sa začudoval. Nečakal som od nej nijaký kompliment, avšak potešilo ma to. 

Napriek tomu som vedel, že aj pri najmenšej zmienke nespokojnosti niekoho z rodiny bola pripravená vypustiť na mňa tú jej vnútornú beštiu.

S tichým poďakovaním som sledoval, ako slúžka odnáša môj umelecký výtvor číslo dva opäť do jedálne a pohľadom zablúdil k ďalším porciám, tentokrát pre služobníctvo. Napriek tomu, že jedla ostalo ešte dosť, ten lahodný steak, ktorý som pred chvíľou pripravil, som mohol jesť tak akurát vo svojich predstavách. Len nad tou myšlienkou mi zaškvŕkalo v bruchu.

To vyvolalo okamžite na tvári pani Simonsnovej samoľúby úškrn.

„Môžeš pomaly začať servírovať aj nám, začínam byť celkom hladná." Hlesla veselo a odišla si sadnúť k dlhému stolu na druhej strane miestnosti.

Ten diabolský úsmev na jej tvári ma nútil hnevom zatínať päste, no vedel som, že som bol proti nej úplne bezmocný. A tak som len s tichým povzdychom začal vyberať zo skrinky ďalšie taniere.

„Nebuď smutný Sam, možno ti niečo ostane." Poznamenala od stolu s predstieraným súcitom v tvári, ktorý som sa snažil ignorovať.

Nechcel som sa ľutovať. Nechcel som sa topiť v smútku a sebaopovrhnutí. 

Nevadilo mi, že som jedol zbytky po ostatných. To som jedol občas aj pred tým, ako som tu začal pracovať. No to, ako o mne rozprávala pani Simonsnová, ma nútilo cítiť sa zle.

Vedel som, že by som si mal čo najskôr uvedomiť, že som bol pre všetkých v tomto dome úplná spodina. Že na mojich pocitoch nikomu nezáležalo. Mal som byť rád, že som mal kde bývať. No napriek tomu sa ma to vedelo dotknúť.

Taniere som poukladal na stôl akurát vo chvíli, keď sa v kuchyni začalo zhromažďovať služobníctvo. Prišlo mi celkom vtipné, že stôl, ktorý bol v jedálni, bol o dosť väčší, s tým, že tam sedeli iba traja ľudia, než tento tu, pri ktorom ich bolo najmenej dvadsať.

Sledoval som ako si posadali k stolu a započala ich obvyklá priateľská debata. Nemal som im za zlé, že ma ignorovali. Predsa len, aj pre nich som bol iba odpad, čo mi prišlo zľahka ironické, keďže sme boli v podstate všetci na rovnakej úrovni. 

Aj tak by som sa s nimi nemal o čom baviť. Predsa len, bol som medzi nimi najmladší. Zatiaľ čo ja som mal šestnásť, niektorým tiahlo pomaly na štyridsiatku. A napríklad taký šofér, ten mal podľa mňa isto i viac.

Myšlienka na šoféra mnou trochu otriasla. Ten muž mával zvláštne prejavy a o jeho pohľadoch som radšej ani nehovoril. Väčšinou sa všetci iba smiali na jeho vtipoch, no mňa znervózňoval. Z neznámeho dôvodu som sa cítil nepokojne vždy, keď sme sa spolu ocitli v miestnosti.

Neprítomne som stočil svoj pohľad k stolu, pri ktorom sedel i on. Pozeral sa na mňa. To ma trochu vydesilo, no skôr než som stihol odvrátiť pohľad, zvláštne sa na mňa usmial a stočil svoju tvár k ostatným, zasmejúc sa na niečom z ich rozhovoru.

Bola chyba na mojej strane? Mal som len zbytočné predsudky? Radšej som pokrútil hlavou a nechal to tak. Namiesto otáľania som doumýval zvyšné riady. 

„Hmmm dneska sa ti to celkom podarilo, musím uznať." Poznamenala veselo pani Simonsnová s uštipačnosťou v hlase. Na tvári jej pohrával neúprimný úsmev, ktorý som jej len neochotne opätoval a pozrel inde.

„Oh pozri už sa nesie tvoj obed." Povedala náhle s výsmechom v hlase, keď do kuchyne vošla posledná služobná, ktorá odnášala taniere z jedálne.

Niektorí sa na tom zasmiali spolu s ňou, iní si to nevšímali a pokračovali v jedení. Zaťal som päste a pomaly vydýchol. Nemohol som nič povedať. Prehltol som všetky nevyslovené slová a pokúsil sa zachovať si pokojnú tvár.

Bol som už však naozaj hladný, a tak som sa rozhodol ignorovať ju a pustil sa do jedla. Svoju pozornosť som uprel na taniere. Jeden bol úplne prázdny, no na zvyšných dvoch niečo zostalo. 

Nesadol som si k nim k stolu, hoci by sa tam nejaké miesto ešte našlo. Nestál som o to a oni určite tiež nie. Namiesto toho som si sadol na kraj k linke a pustil sa do zvyškov na tanieri. Jedlo bolo už trochu vychladnuté, no nebolo to nič, čo by mikrovlnka nenapravila.

Jeden z týchto tanierov mohol byť ten, z ktorého jedol Callum. Jem jedlo, ktoré jedol pred chvíľou aj on. No nie je to romantické ? Vyskočilo mi náhle v mysli. 

Skôr úbohé. Ozval sa krutý, zato pravdivý hlas v mojej hlave.

Moja nálada ostala na bode mrazu a naviac som bol stále hladný. Prijal by som aj jedlo ktoré nedojedlo služobníctvo, no to by muselo nejaké ostať. Bolo ich tam veľa, takže niet na počudovanie, že všetky taniere a misky ostali vždy prázdne.

Dúfal som, že sa čoskoro dostanem k nákupu, aby som si zohnal niečo do zásoby. Nejaké peniaze som už mal našetrené, preto by to nemal byť problém. 

Služobníctvo pomaly odchádzalo a začalo sa opäť púšťať do práce, zatiaľ čo ja som začal zbierať taniere zo stola. Ako inak, prázdne. V duchu som si povzdychol a začal premýšľať nad tým, za ako dlho bude večera.

Nie že by som si nemohol niečo zobrať z kuchyne, no vedel som, že ma má pani Simonsnová stále na očiach a určite by z toho nadšená nebola. A ak by to aj nevidela ona, tak to rozhodne zachytia kamery. 

Tie boli v tomto sídle na každom kroku. Bolo to otravné a nepríjemné, ale chápal som, že títo ľudia jednoducho potrebovali mať nad všetkým kontrolu.

Kým ich nestrkali do mojej izby, nemal som s tým problém. No načo by aj boli v bývalom kumbále na metly a zvyšné bordely nejaké drahé kamery. Bola to skutočne miniatúrna miestnosť, takže čo by som už len tam mohol také vyviesť. 

Okrem toho neboli v kúpeľni. Teda aspoň som v to dúfal. Striasol som sa pri predstave, že by tam niekde naozaj boli. Nevidel som ich tam a naviac to by bolo už priveľa aj na služobníctvo.

Dopratal som kuchyňu a nakoniec, po dlhšom váhaní, zobral aj jedno jablko z misky. Hádam to nikoho nezabije. Naviac, zakázané to nebolo. A ak som mal do večera prežiť, iná možnosť nebola. 

Bol som na odchode a chystal sa konečne zahryznúť do jablka, keď som náhle presne vo dverách do niekoho vrazil. Odrazil som sa od tvrdej hrude a spadol na zadok. 

Au. Pošúchal som si čelo a pozrel na osobu pred sebou. 

Callum.

Na moment som zamrzol, než sa moje oči šokom rozšírili.

Počkať čo? Callum?!