DIFFERENT

- 22 -

-Callum-

Len čo som sa rozlúčil s Danielom a vykročil zo školy, ucítil som nátlak všetkých tých pohľadov, zarývajúcich sa do mňa. Radšej som ani nezdvihol pohľad. Nemal som náladu sledovať všetky tie pobúrené, sklamané či závistlivé pohľady ostatných. 

Kráčal som rovno na parkovisko, kde ma ako obvykle čakalo šoférovo čierne nablýskané auto, ako vystrihnuté z časopisu.

Nasadol som doň a ignoroval šoférov pozdrav. Hneď ako som dal povolenie na odchod domov, som si ho prestal všímať a pohľad namieril do mobilu.

Našťastie už vedel, že nemá cenu sa so mnou rozprávať, keďže o nič také nestojím, a tak celou cestou vládlo ticho, presne ako som to mal rád.

Daniel mal bohužiaľ pravdu. Hneď ako som otvoril internet, na ktorý som dnes od rána žiaden čas nemal, vyskočilo na mňa nespočetne veľa upozornení z rôznych stránok, bulvárov či sociálnych sietí, hovoriacich iba o tom jedinom.

Skutočne nemajú ľudia nič iné na práci, ako riešiť takéto bordely? Znechutene som mobil opäť vypol a odložil naspäť do vrecka.

Nemalo ma to vôbec prekvapovať. Otec predsa hovoril o zverejnení tejto novinky, no keďže sa moja myseľ zaoberala inými vecami, úplne som na túto skutočnosť zabudol.

Radšej som sa zapozeral na mesto za oknami auta a v mysli sa vrátil k tomu jedinému, čo zaplňovalo moju hlavu.

...

Hneď ako som vstúpil do hlavnej obývačky s úmyslom ísť rovno do mojej izby, môj pohľad padol na dievča sediace v kresle, pozerajúc niečo v televízii.

Jediné šťastie, že jej rodičia jej zabezpečujú domáce štúdium. Nechcel som si ani predstavovať spoločné cesty do školy a zo školy, ani Shaylu sediacu v rovnakej triede.

„Oh už si doma. Aký si mal deň?" Spýtala sa nadšene ihneď ako postrehla moju prítomnosť.

„V pohode." Chcel som ísť čo najskôr preč, prezliecť sa a nájsť osobu zapĺňajúcu od rána moju myseľ. No to by mi najprv Shayla stojaca predo mnou, musela dovoliť prejsť k schodisku.

„To je všetko? No ták povedz mi niečo, celý deň tu umieram nudou," pozrela na mňa smutne s vystrčenou perou než pokračovala v úplne inej téme, „inak videl si tie správy? Niektoré tie komentáre sú celkom vtipné, nechceš si ich so mnou prezrieť?" Smiala sa a hneď začala niečo ťukať do mobilu, na čo som mal v pláne ju obísť, no môj pohľad sa zasekol na jej ruke držiacej mobil, čo zastavilo aj moje nohy.

Na jej prstenníku sa blyšťal snubný prsteň. Ten, ktorým som ju mal na rozkaz svojho otca, požiadať o ruku. V duchu som si nad tým iba odfrkol. Očividne to už stihol spraviť niekto za mňa.

Napriek tomu, pohľad na prsteň značiaci, že moja budúcnosť sa rúti do úplných trosiek, nebol vôbec prívetivý.

„Prepáč, teraz sa mi nechce. Možno potom." Rýchlo som ju obišiel a už kráčal hore schodmi, keď ma ešte zastavil Shaylin hlas: „Uh fajn. A tiež, mám ti povedať, že máš ísť za tvojim otcom. Čaká ťa v pracovni."

S prikývnutím som sa konečne vybral do svojej izby, kde som sa iba v rýchlosti prezliekol a už kráčal preč. Štvalo ma, že otec niečo chce, keďže tak sa iba zbytočne odkladá moja návšteva kuchyne.

Chcel som to mať čo najskôr z krku a tak som bez opýtania vstúpil rovno do otcovej pracovne, čo som, ako som ihneď zistil, robiť nemal.

S pootvorenými ústami som sledoval dve postavy, zízajúce na mňa v rovnakom šoku.