DIFFERENT

- 30 -

-Jamie-

-flashback-

„To dievča je úplný blázon, počula si čo hovorila?" Ozval sa dievčenský smiech len o kúsok ďalej, na čo som začal vkladať svoje učebnice do skrinky o niečo rýchlejšie. To posledné čo som potreboval, bolo opäť počúvať nejaké otravné ohováranie.

Len čo som sa chystal zavrieť dvierka od skrinky a odísť preč, započul som ďalší nával smiechu, ktorý však nebol hlavným dôvodom môjho zastavenia. To čo skutočne zaujalo moju pozornosť, bola veta prenesená z časti s opovrhnutím, z časti so smiechom: „Daniel a gay? Tak to sotva."

Zatajil som dych a automaticky sa pritisol bližšie ku skrinke, za jej kovové dvierka. Pochyboval som totiž, že na škole bol ešte nejaký Daniel, ktorého načapali na záchodoch bozkávať sa s chlapcom.

„Čo ak by to ale bola pravda?" Povedal tentokrát o niečo vážnejšie predchádzajúci hlas, na čo som nervózne skusol svoju peru a už sa pripravoval na to najhoršie.

„Dobre, ten chalan Jamie z druháku, u toho by som tomu kľudne verila. Ale pozri na Daniela. No ták...veď to je úplná kravina." Povedal s istotou otravný dievčenský hlas, na čo druhá dodala: „Máš pravdu, musí byť úplne pomätená."

Prevrátil som očami a nevšímajúc si menší pocit ublíženosti, úľavne povzdychol nad ich záverným zhodnotením.

Uvažoval som, či len tak odísť alebo niečo povedať, zatiaľ čo sa od vedľa ozýval hlasný smiech. Nakoniec som sa však predsa len riadil intuíciou, popohnanou podráždením.

„Presne tak. Zrejme sú len kamaráti. I keď nechápem ako sa niekto ako on-"

Hlasné pribuchnutie skrinky prerušilo slová dievčaťa, na čo sa obe mykli a pozreli mojím smerom. Venoval som znechutený pohľad ich prekvapeným tváram a nezabudol na hlasné odfrknutie, než sa s híknutím obrátili a obe utiekli.

-koniec flashbacku-

Pretočil som sa na druhý bok smerom k bielej stene a zahrabal sa o niečo hlbšie do paplóna, v snahe vypustiť z hlavy myšlienky z dnešného dňa.

Nech som sa však snažil akokoľvek, stále mi to nedalo pokoja. K mojim ušiam doľahla viac než jedna zmienka o Danielovi, ktorý by mohol mať veľmi ľahko problém zo všetkých tých rečí. O to horšie som sa cítil pri vedomí, že som na tom mal svoj podiel viny.

Našťastie sa však zdalo, že nikto skutočne neveril klebetám, šíriacim sa hádam rýchlosťou svetla.

Nemusel som zrovna dvakrát premýšľať nad tým odkiaľ sa to nabralo. Avšak vedomie, že to skutočne všetkým vykecala, vytváralo vcelku nepríjemný pocit spojený s hnevom na jej osobu.

Z premýšľania ma náhle vytrhlo jemné zaklopanie na okno. V momente som sa vydesene posadil a vypleštil oči na usmievajúceho sa Daniela.

„Čo tu robíš?" zhíkol som prekvapene a v momente som stál pred oknom, „vieš koľko je hodín? A ako si sa sem vôbec dostal?" Zaplavil som ho ihneď otázkami, len čo som okno otvoril a vpustil ho dnu.

Sledoval som ako si oprašuje kolená, zaprášených čiernych nohavíc a čakal na nejaké vysvetlenie toho, čo robí o jedenástej večer pred mojím oknom.

„Vďaka Bohu, za tú garáž. Inak by to bez rebríka asi nešlo." Hlesol pokojne popri tom, ako si upravoval miestami poskŕčané oblečenie.

Zmätene som podišiel k oknu a šokovane uprel pohľad na kúsok strechy od garáže, dosahujúcej asi meter pod moje okno. Následne som stočil pohľad späť na Daniela a neveriacky so smiechom prehlásil: „Si ty normálny?"