DIFFERENT

- 4 -

-Samuel-

„Hmmm...ak sa mi teda chceš zavďačiť, mohol by si prestať s tým vykaním."

Čože to práve povedal?

Ak mu prestanem vykať, neznamená to, že si budeme bližší? Ale...prečo by si so mnou chcel byť Callum bližší? Nerozumel som.

Chce sa so mnou skamarátiť? Len čo mi tá hlúpa myšlienka napadla, dostal som chuť prefackať sa. Nedávalo to zmysel. Prečo by sa Callum chcel kamarátiť s niekým ako ja?

A možno som len príliš premýšľal a v skutočnosti sa ani nechcel zblížiť. 

Tak...ako to potom myslel?

Náhly húf otázok mi zaplnil celú myseľ. Napokon som len váhavo otvoril ústa, snažiac sa zo seba niečo vysúkať, no skôr, než som mohol prehovoriť, všimol som si, ako do miestnosti vstupuje pani domu, teda Callumova mama.

Započúval som sa do klapotu jej opätkov a radšej ostal ticho. Vzduch naplnila okamžite nebezpečná atmosféra a ja som nepatrne stuhol.

Kráčala k nám sebaistou chôdzou, ktorá ma napĺňala nutkaním rýchlo utiecť. Vedel som, že to by bolo ale nezdvorilé, a tak som počkal, až kým podišla k nám a hlboko sa uklonil. 

Túžil som čo najskôr odísť, no moje nohy sa náhle nechceli vôbec pohnúť. Preto som v tichosti ostal stáť na mieste a sledoval, ako pred nami pomaly zastala a pozrela na Calluma, úplne ma ignorujúc.

Každý kto sa na ňu pozrel videl ten rešpekt a eleganciu, sršiacu z každého kúsku jej osoby.

Kabelka ktorá sa jej hompáľala na pravom predlaktí stála určite toľko čo čierny gauč za mnou a sako s nohavicami bolo taktiež jednoznačne od nejakého známeho návrhára. Krátke blond vlasy mala zastrihnuté presne po plecia a pleť dokonalú, ako vytesanú z mramora.

Áno, to by sedelo. Prísny výraz tváre, ktorý ukazovala hádam všetkým naokolo, bol skutočne ako samotný mramor. Toto mal Callum rozhodne po nej. Jeho tvár bola vždy rovnako chladná, bez zjavných emócii. Bolo to desivé.

„Callum," začala vyrovnaným tónom, na čo Callum stočil svoj prázdny pohľad k nej a zdvihol jedno obočie, naznačiac, aby pokračovala.

„Dnes sme sa dohodli na tej konferencii. Pôjdeš s nami aby si videl, ako to prebieha." Povedala pokojným hlasom, ktorý na mňa teda pokojne vôbec nepôsobil.

Bola jednoducho...desivá. Bál som sa čo i len nahlas nadýchnuť, aby som ju nechtiac nenahneval. Vyzerala, že dokázala kedykoľvek zabíjať tými dvoma ľadovými očami.

„Nikdy som nesúhlasil s tým, že pôjdem." Ohradil sa ihneď Callum podráždeným tónom, na čo atmosféra v miestnosti ešte zhustla a nervozita v mojom duchu len narástla.

„Nie je to niečo o čom rozhoduješ. Choď sa nachystať, za chvíľu odchádzame." Zahovorila ihneď pevným autoritatívnym hlasom, očividne pripravená na Callumov nesúhlas.

Zbadal som ako si navzájom vymenili ostré pohľady a automaticky sa striasol pri predstave, že by sa tak na mňa niekedy pozrela moja mama.

Pred tým, než sa stihla otočiť a odísť, si pravdepodobne všimla mojej maličkosti a s prekvapeným pohľadom v očiach sa nechápavo spýtala: 

„Kde sa tu zval? A kto to je?"

Zarazene som ostal stáť na mieste a pokúšal sa zahnať svoj šok z toho, že si ma naozaj doposiaľ nevšimla. Dúfal som totiž, že ma po celý čas iba neskrývane ignorovala.