DIFFERENT

- 3 -

-Samuel-

Prečo je Callum v kuchyni? A prečo sa na mňa tak zvláštne pozerá?

Len čo som si uvedomil, že sedím stále na zemi a bez hanby naňho vyvaľujem oči, rýchlo som sa pozviechal na nohy a uklonil sa tak, ako to má služobníctvo robiť. 

„O-ospravedlňujem sa vám. Nevidel som vás." Hlesol som roztraseným hlasom a radšej skenoval biele dlaždice pod sebou.

Keď nič nehovoril, pomaly som sa zase vyrovnal a pozrel mu do očí, z ktorých som vôbec nedokázal vyčítať, čo si myslí. 

Zohol sa k zemi a zdvihol jablko, ktoré sa prikotúľalo k jeho nohe. Chvíľu naň zamyslene hľadel, než zdvihol pohľad naspäť ku mne. 

Pomaly ma skenoval pohľadom od hlavy až po päty, čo ma začalo celkom znervózňovať. Chcel som nejako prerušiť to trápne ticho, no nevedel som čím. Keď už to začínalo byť na nevydržanie, konečne prehovoril:

„Ak mi povieš kto si a ako si sa sem dostal, nechám ťa odísť."

Chvíľu mi to šrotovalo v hlave, než som zo seba dostal nezrozumiteľné: „Č-čože?" 

Nerozumel som, čo tým myslí a v hlave som mal úplne prázdno už len z tých jeho nádherných tmavých očí.

„Nemusíš predstierať. Proste mi povedz, ako si sa sem dostal." 

Vôbec som nechápal, o čo mu ide. Pomaly prešiel k pultu a napustil si vodu do pohára. Napil sa a znovu sa obrátil ku mne. 

„No ták, proste mi povedz ako si sa sem dostal a po čo si prišiel. Keď mi odpovieš, nechám ťa ísť." 

Ako som sa sem dostal? Po čo som prišiel? Tak počkať...stŕpol som, keď mi do hlavy udrela nová myšlienka...

On...on si myslí, že som zlodej??

„M-myslím, že to je nedorozumenie. J-ja tu pracujem." Snažil som sa mu vysvetliť aj keď moje komunikačné schopnosti v tej chvíli neboli práve najlepšie. 

Znova ma prešiel pohľadom a odpil si z vody. Pohár, ktorý následne položil do drezu, vydal hlasný zvuk v úplnom tichu miestnosti. Oprel sa o linku a s pohľadom upretým na mňa pokračoval: 

„Po prvé, nikdy pred tým som ťa tu nevidel. Po druhé, vyzeráš dosť mlado na to, aby si tu pracoval. Ale dobre, dajme tomu, že by to tak naozaj bolo. V tom prípade, po tretie, kde máš uniformu?"

Nastalo ticho. Musím uznať, malo to svoju logiku. Avšak, mýlil sa.

„N-Naozaj tu pracujem. Som tu zatiaľ iba mesiac, preto ste si ma asi nevšimli. A uniformu nenosím. Varím, č-čiže mávam iba zásteru." Snažil som sa znieť čo najpresvedčivejšie a dúfal, že mi uverí.

Chápal som, že moje oblečenie hádam z minulého storočia nevyzeralo najdôveryhodnejšie, ale to hádam ešte neznamenalo, že som bol nejaký zlodej. Na niečo také by som sa neznížil. 

Callum nič nehovoril. Len si ma zúženými očami v tichosti premeriaval a ja som v duchu nervózne úpel.

Mohol by sa na mňa prestať pozerať tým prázdnym pohľadom, ktorý ma fakt znervózňuje?...Nie? Dobre tak asi nie.  

Z ničoho nič si povzdychol. 

„Zrejme z teba nič viac nevytiahnem. Prepáč ale nie som veľmi dôverčivý a tvoje tvrdenie znie naozaj dosť chabo na to, aby som tomu uveril. Takže poď so mnou, radšej si to preveríme." 

„Čože? Kam ideme?" Vyhŕkol som, keď ma schmatol za rukáv trička a začal ma niekam ťahať. 

„Ideme si predsa overiť, či tu naozaj pracuješ, tak ako hovoríš." Povedal nezaujatým tónom, napriek tomu, že v jeho pohľade som zachytil zvláštne iskry pobavenia.