DIFFERENT

- 15 -

Áno je to Jiminie...ale Jamieho si proste predstavujem ako malého kawaii Jimina s ružovými vláskami~ 

(Dúfam, že si ešte niekto pamätá Jamieho...ak nie odporúčam 5. a 7. časť)

 Enjoy :)

------------------------------------

-Jamie-

Neboj sa. Zvládneš to. 

Proste mu to poviem a všetko bude konečne v poriadku. 

Snažil som sa nabrať nejakú odvahu a po pri tom sa vyhnúť davu ľudí kráčajúcemu oproti mne. Vzhľadom k tomu, že väčšine tried akurát skončilo vyučovanie a všetci sa náhlili domou, bolo to celkom náročné.

Okoloidúci ľudia do mňa neustále drgali popri tom, ako sa snažili vymámiť z tejto tlačenice. Teraz som si v duchu vyčítal, že som radšej nepočkal. 

No chcel som to mať čo najskôr za sebou. 

Postupne sa hlavná chodba školy vyprázdňovala a ja som sa konečne dokázal poriadne sústrediť na môj ciel. Vybral som sa smerom k jeho triede a stále sa snažil presvedčiť samého seba, že o nič predsa nejde. Zastavil som pred dverami a roztrasenou rukou otvoril privreté dvere. 

V triede bolo stále dosť ľudí, čo ma celkom znepokojilo, no našťastie sa nezdalo, že by si ma niekto všímal. Pozornosť žiakov smerovala k čosi inému. Ja som sa ale rovno pustil do hľadania osoby, ku ktorej som mal už od rána namierené.

Netrvalo to dlho, vzhľadom k tej desivej aure, ktorá sa jednoducho prehliadnuť nedala. Pohľad mi zastal na menšej skupinke vysokých strašidelných chalanov uprostred triedy. Až príliš sa líšili od ostatných študentov, ktorý sa buď venovali svojím veciam alebo ich len z boku pozorovali. 

Dúfal som, že ho medzi nimi uvidím, no cez jeho dvoch vysokých kamarátov, ktorý sedeli na lavici v strede triede, som nemal šancu ho zahliadnuť. Vyzeralo to, že sa tam niečo deje a hoci som si nebol istý, či som chcel vedieť, o čo išlo, potreboval som ho nájsť.

Pôvodne som dúfal, že nebudem musieť vchádzať dnu ale keďže si ma nikto z nich nevšimol, nemohol som inak. Pomaly som sa vydal k miestu, ktorým boli očividne všetci fascinovaný. 

Len čo som podišiel bližšie, uvedomil som si dve veci. 

Tou prvou bola skutočnosť, že som uvidel presne to, čo som mohol čakať už od začiatku a tou druhou bol fakt, že som konečne našiel osobu, ktorú som hľadal.

Stevna. Môjho priateľa. 

Stál som tam a sledoval ako kľačí nad trasúcim sa telom nejakého chlapca, očividne tesne pred zrútením. Ak by som aj nejaké pochybnosti ohľadom môjho rozhodnutia mal, teraz by určite zmizli. 

Avšak ja som bol pevne rozhodnutý už posledný týždeň, preto ma táto situácia dokázala jedine utvrdiť v tom, že som sa rozhodol správne.

V momente ako si ma Steven všimol a zdvihol ku mne jeho zákerný úškrn pochádzajúci zrejme z jeho predchádzajúcej zábavy, pocítil som nepríjemný mrazivý pocit, prebiehajúci celým mojim telom. 

Vedel som, že som to musel spraviť, čo najskôr, než zo mňa vyprchá odvaha. Tie desivé oči to však robili o toľko ťažšie. Sledoval som, ako sa pobavene postavil na nohy a zvedavo sa na mňa zahľadel, týčiac sa vysoko na do mnou. 

Chvíľu som mu pohľad pevne opätovával, než sa zo zeme ozval tichý vzlyk. Inštinktívne som sklopil pohľad k zemi a pozrel na chlapca, ktorý sa stále chúlil na zemi, stočený v kĺbku.