DIFFERENT

- 8 -

-Samuel-

Vajíčka, kryštálový cukor, múka, jahody...uhm, uhm. Dobre, dal som tam všetko.

Už som to kontroloval asi po štvrtýkrát, no aj keby som niečo zabudol, bolo to jedno, pretože cesto bolo takmer hotové.

Čo mi pripomenulo, aby som ho vybral z rúry...

Opatrne som plech položil na kuchynskú linku a uvažoval, čo ďalej. Chcelo to ozdobiť. Po tom čo som dve cestá spojil do kopy a medzi ne natrel jahodový krém, polial som vrch čokoládou.

Musel som sa usmiať. Celkom sa to ku Callumovi hodilo. Milá a láskavá povaha ukrytá pod drsným vonkajškom. Bola síce pravda, že som ho až tak dobre nepoznal, no mal som tušenie, že som sa v ňom nemýlil.

Na vrch som ešte postrúhal čokoládu a potom uložil môj výtvor do chladničky. Medzi tým čo som čakal až to trochu stuhne, splnil som si zvyšné povinnosti a ešte sa stihol prezliecť.

Prišlo mi to trápne, avšak ešte trápnejšie by to bolo, ak by som za ním išiel v otrhanom tričku a  podstrihnutých nohaviciach. Dal som na seba svoje jediné rifle, ktoré vyzerali ako-tak v poriadku a tričko vytiahol obyčajné prúžkované, ktoré aspoň nevyzeralo staré dve storočia.

Náhle však prišla na rad tá horšia časť. Zaniesť to Callumovi.

Len pri tej predstave mnou prebehla vlna úzkosti. Možno to nakoniec...nebol až taký dobrý nápad. Premohla ma neistota.

Chcel som sa Callumovi nejako odvďačiť, za to, čo pre mňa naposledy spravil. Bolo moje konanie hlúpe? Bolo trápne upiecť mu koláč?

Ah...začínal som sa hanbiť. 

Na druhú stranu, bol to skutočne pekný koláč. Vyzeralo to skôr ako torta. Avšak...stále sa jednalo len o obyčajné jedlo. Dokázalo to vyjadriť moju vďaku za to, že som nebol vyhodený?

Povzdychol som si a hlavu zložil na linku vedľa môjho výtvoru. Ah, čo teraz. Už som to predsa upiekol. Prečo som si to najprv poriadne nepremyslel? 

Po chvíľke premýšľania som sa však vystrel a odhodlane zahlásil:

„Keď som to už spravil, tak mu to aj odnesiem."

V hlave som si prehral všetky momenty, kedy sa na mňa Callum usmial a s koláčom na tácke zamieril do pravého krídla domu na druhé poschodie. Cítil som, ako zo mňa chvíľkový nával odvahy s každým krokom opadával a ruky zvierajúce tácku začali chvieť.

V duchu som len dúfal, že nikoho nestretnem a nebudem musieť vysvetľovať, čo to robím. Dom bol ale našťastie celkom prázdny.

Keď som sa nad tým tak zamyslel, bolo tu naozaj ticho. Možno až...nezvyčajne ticho. Nikto z rodiny, žiadne služobníctvo...prišiel som o niečo?

Nervózne som podišiel ku Callumovým dverám a opäť zaváhal. Mysľou mi kolovalo, že sa radšej otočím a zjem to proste sám alebo to nechám jemu a jeho rodičom k večeri.

Ale...robil som to pre neho. Chcel som, aby to jedol iba on. Chcel som mu tým preukázať svoju vďaku, pretože mi pomohol, zastal sa ma a bol na mňa milý, hoci nič z toho nemusel.

Áno, chcem to spraviť.

Zhlboka som sa nadýchol a zaklopal na dvere pred sebou.

-Callum-

"Myslíš, že som niekedy chcel deti ? Chvála bohu, že nemáš súrodenca, pretože dvoch takých faganov by som už fakt nezvládol. Jediný dôvod prečo sme chceli dieťa, bol aby mohol niekto prevziať firmu. Ale teraz keď sa na to pozerám, mohol som sa radšej ušetriť tohto trápenia a celú firmu zahodiť."