DIFFERENT

- 12 -

-Callum-

Zamyslene som hľadel do taniera a nevnímal nič okolo seba. 

Rodičia, ktorý už vyše týždňa neprehovorili ani slovo, sa na mňa sotva pozrú no to mi ani pri najmenšom neprekáža. Neťahajú ma na žiadne ich pracovné konferencie ani sa ma nesnažia prevychovať na slušného elegantného syna akého vždy chceli. 

Jediné čo v posledné dni zamestnávalo moju myseľ bol ten večer...

...Ten bozk... 

Už je to skoro týždeň. Tak prečo to mám stále v hlave akoby išlo o včerajšok.  

Sama som od vtedy nevidel. Zrejme sa mi vyhýba a ja neviem či je to dobré alebo zlé. 

Na jednu stranu dáva nám príležitosť zabudnúť na to a tváriť sa že sa to nestalo. Mohli by sme sa z toho obaja dostať než bude neskoro. No na druhú stranu...páčilo sa mi to. Do pekla.

Mohol som ho vidieť jedine na obrazovke počítača, kde som trávili zase o to viac času.  

Som z toho všetkého na nervy, rovnako ako je Daniel na nervy zo mňa v posledných dňoch. Nemá to so mnou teraz ľahké. Aj keď to asi nikto, kto sa nachádza v mojej blízkosti. 

Vidličkou som sa prehraboval v plnom tanieri a premýšľal nad tým stvorením vo vedľajšej miestnosti. 

Čo teraz robí? Prečo sa mi vyhýba? Hnevá sa na mňa? Aj keď...prečo by sa na mňa mal hnevať?  Ughh neviem. 

Na vidličku som napichol zemiak a chystal sa konečne niečo zjesť, než mi hlavou prebehla myšlienka, čo keď je zase hladný? 

Ostal som hľadieť do taniera, s vedomím, že jedlo, ktoré mám pred sebou bude o chvíľu ležať pred ním. Nie takto predsa jesť nemôže. Len pomyslenie na to ako dlho sa takto stravuje ma robí nasratým. 

Príbor som položil na stôl silnejšie ako som zamýšľal, takže sa hlasný zvuk rozniesol celou miestnosťou, no nikto nič nepovedal. Odsunul som sa od stola a slúžke, ktorá vždy stojí v tichosti pri dverách ak by bolo niečo treba, odkázal že som dojedol a tanier môže odniesť. 

Rýchlym krokom som šiel do izby a sadol za laptop, ktorý už bol zapnutý presne na kamerovom systéme, keďže tu trávim trošku viac času ako by som mal. 

Hneď mi do očí udrela blonďatá štica vlasov opierajúca sa o linku. Stihol som to akurát keď do miestnosti vstupovala slúžka s mojim tanierom. 

Ani som si to neuvedomil, no s úsmevom na tvári som plný očakávania dúfal, že znova uvidím ten šťastný výraz na jeho tvári.

-Samuel-

Tak jemné. 

Ako môže mať niekto, kto vyzerá ako Callum, tak jemné mäkké pery... Nevedome som si prstami prešiel po perách a znovu si vybavil ten okamih. 

Callumova ruka, z ktorej sálalo teplo, položená na mojom líci, jeho prenikavý pohľad, akoby mi hľadel priamo do duše a nakoniec tie dokonalé sladké pery. 

Ughhh. Zvalil som sa na kuchynskú linku a pár minút pozeral do blba. 

Nebol to krátky bozk, no ani dlhý. Určite by trval dlhšie keby som nespanikáril a neutiekol. 

Len pri tej spomienke som si musel buchnúť čelo o linku kuchynského ostrovčeka. Ako som mohol byť taký debil. 

Najkrajší okamih v tvojom živote a ty zdrhneš. Nadal mi môj vnútorný hlas.