DIFFERENT

- 29 -

-Samuel-

Moje neisté kroky nasledovali tie Shayline rázne, zatiaľ čo moje vnútro pohlcoval nepríjemný pocit.

Nenápadne krívajúc som dokráčal až k jedným z dverí, vedúcich na záhradu a v duchu sa snažil predýchať bolesť, ktorá vystreľovala pri každom jednom kroku do celého môjho tela. Vedel som však, že som mohol viniť jedine seba. Ak by som nenahneval Calluma, nebol by taký hrubý a môj zadok...no, môj zadok by si to pravdepodobne tak neschytal.

Nevenoval som pozornosť tomu kam kráčame, až kým sme nezastali pri záhradnom altánku, v ktorom som dnes strávil viac času, ako za celú tú dobu čo tu pracujem.

Zastal som pred dreveným oblúkom a čakal na následujúce pokyny, než mi Shayla rukou naznačila aby som sa usadil.

Opatrne som dosadol na dlhú lavičku a v duchu zaplakal nad ďalším návalom bolesti. Rýchlo som si podložil nohu pod zadok a svoju pozornosť presmeroval na Shaylu, ktorá sa akurát posadila do hojdacej lavičky, vyzerajúcej o mnoho pohodlnejšie.

„Priali ste si so mnou hovoriť...," začal som po chvíli nepríjemného ticha slušne, ako správny sluha, a na konci trochu zaváhal nad oslovením: „...slečna?"

„Čo tak zahodiť pretvárky a porozprávať sa normálne? Žiadne kamery nám tu nebránia." Povedala s menším úsmevom, ktorý však narozdiel upokojenia vyvolal nepríjemný pocit z vedomia, že nás naschvál vzala na miesto, kde nás nikto neuvidí.

Po chvíli váhania som sa s neistotou v hlase ozval: „Neviem o čom hovoríte slečna. Stalo sa niečo?"

„Ty a Callum ste si skutočne podobný." Zasmiala sa, na čo som sa zo všetkých síl snažil nedať najavo svoj strach. Fakt, že do toho zatiahla Calluma, nenasvedčoval nič dobré a istota, ktorou oplývalo jej tvrdenie, tak isto.

„Nebudem to zbytočne naťahovať," Prepaľovala ma pohľadom napriek tomu, že z jej hlasu vyžaroval nezáujem, „Mám pre teba návrh." Dodala s úsmevom, ktorý vyvolal bolestivé skrútenie môjho žalúdka v zlej predtuche.

V jej pohľade uprenom do mojej nervóznej tváre, ktorú som sa márne snažil udržiavať pokojnú, sa črtal tichý výsmech, ktorý som sa snažil nevnímať.

Po chvíli ticha vytiahla z vrecka úzkych elegantných nohavíc menšiu obálku a moje telo automaticky zmrzlo.

Zmätene som pozeral na predmet, ktorý prisunula po hladkom povrchu stola predo mňa a pohľadom tikal medzi ňou a tučnou obálkou. Po niekoľkých minútach, keď som sa neuráčil nijako sa pohnúť, či ozvať sa, pretočila očami a obálku otvorila sama.

Pri pohľade na obrovské množstvo bankoviek tak vysokej hodnoty, sa moje ústa automaticky prekvapením otvorili.

„Podmienky sú jednoduché." Ozvala sa po chvíli môjho šokovaného ticha, na čo som konečne odtrhol svoj pohľad od peňazí na stole a pozrel jej do očí.

„Necháš môjho snúbenca na pokoji," povedala s jasným dôrazom na slovo môjho, než ukázala na peniaze na stole a dokončila: „a toto všetko je tvoje."

Ak som doteraz nemal slov, tak po tomto bola moja myseľ už úplne prázdna.

Ako to že to vie? Zrazu som pocítil slzy strachu a úplnú beznádej voči tejto situácii.

Vedel som si predstaviť ľudí, ktorí by nad niečím takým ani nepremýšľali. Ľudí, ktorí by pri pohľade na toľké peniaze pociťovali číru radosť, vyvolávajúcu široký detský úsmev na ich tvárach. No v mojom vnútri sa nič také nedialo.