DIFFERENT

- 20 -

-Samuel-

Že to bude v poriadku? Že sa všetko vyrieši? To určite! Prečo som si vôbec niečo také namýšľal? Ako môžem byť tak naivný...karhal som sa v hlave už nejakú dobu, počas toho ako som zdiaľky sledoval Calluma s jeho snúbenicou sediacich v hlavnej hale.

Nemal som tušenia o čom sa rozprávajú no len to, že sedeli na rovnakom gauči zapríčiňovalo tik v mojom oku.

Nesedeli nijako blízko, v podstate to vyzeralo na formálny typ konverzácie pri ich neutrálnych výrazoch a občasnej kratšej gestikulácii rukami, no svoje pocity som ovládnuť nedokázal.

Chcel som vedieť o čom sa rozprávajú, či sa skutočne plánujú zobrať a ak áno tak ako skoro sakra a tiež čo do pekla znamenajú všetky tie krabice pred dverami jednej z izieb...jedna otázka striedala rad radom druhú a dokopy docielili jedine tak mojej bolestivej migrény.

Nedokázal som to viac sledovať a tak som sa radšej otočil a šiel naspäť do jedinej miestnosti, v ktorej by som mal skutočne tráviť čas - do kuchyne. Keďže bolo ešte priskoro na večeru, ostal som iba sedieť na barovej stoličke za pultom a hlavu položil na chladnú mramorovú dosku linky.

Nevedel som či by som mal ísť za ním. Možno si to rozmyslel a povedal si, že bude predsa lepšie keď to bude takto. Možno nechce mať iba problémy. A možno ma už proste nechce. Nevyzeral totiž, že by mu prítomnosť jeho snúbenice prekážala.

Teda najprv bol šokovaný, to bolo jasne viditeľné, no teraz keď sa spolu rozprávali, nevyzeral byť utrápený.

Vyzeral...v pohode

-Callum-

„Takže, aby sme si to ujasnili, tebe proste nevadí, že ti rodičia prikázali vziať si za muža človeka, ktorého si nikdy pred tým nevidela?"

„Nie. Áno. Teda, teraz už nie. Zo začiatku som bola dosť nahnevaná a prekvapená rovnako ako ty, no hovorili o tom už dlho, takže bolo jasné, že to skôr či neskôr príde. Ale tvoji rodičia sú veľmi milí a ty nie si žiadny nechutný, prachatý teenager akého som si predstavovala. Teda prachatý áno ale to problém nerobí. Si celkom pekný, takže myslím, že to nebude až také hrozné."

Prisahám, že som práve započul tichý vzlyk.

Vzlyk mojej pomaly umierajúcej duše.

Uhh...

Sam. Chcem ísť za Samom. Od nášho včerajšieho menšieho výletu som ho už nevidel. No popravde som ani netušil čo by som mu povedal.

Dá sa na toto vôbec niečo povedať? Zrejme ma ani nechce vidieť. Určite je na mňa nahnevaný. Alebo smutný...možno oboje...

Uhhhh...

Potreboval som z tade vypadnúť. Čo najskôr.

Rýchlo som sa postavil na nohy a zamieril do kuchyne, za účelom zbaviť sa sucha v mojom hrdle.

„Eh...kam ideš?"

Čo najďalej od teba.

„Napiť sa. Hneď som späť."

Rýchlym krokom som si to namieril do kuchyne a vzápätí sa pri pohľade na blonďavú šticu vlasov, opierajúcu sa o linku, nie len prekvapil ale aj potešil. Nenapadlo mi, že by som na neho narazil, keďže čas večere sa ešte neblížil.

No teraz keď som ho mal priamo pred sebou, uvedomil som si, že to bolo presne to, po čom som tak veľmi celý čas túžil.

Musel ma započuť prichádzať, keďže takmer ihneď podvihol svoju hlavu a moje oči sa stretli s tými jeho.