DIFFERENT

- 14 -

-Callum-

Hľadel som Samovi do očí stále primrznuto stojac v tejto maličkej miestnosti.

Videl som ako sa mu v očiach striedajú rôzne emócie, pri čom som sa snažil spraviť poriadok v tých svojich.

Hnev, smútok a sklamanie. Jedno sa snažilo prebiť to druhé, no ako náhle sa izbou ozval ten hlasný zvuk, pocítil som hlavne hnev, ktorý všetko prebil.

Na jeho červenej tvári, bolo viditeľné váhanie, no keď sa pokúsil vybehnúť z izby moje telo reagovalo automaticky pritlačením jeho krehkého tela na dvere. Takto utiecť nemohol.

Videl som ako sa zľakol a hneď zdvihol svoj pohľad ku mne.

Skúsil som sa zatváriť normálne aby som ho nevydesil a hneď na to sa spýtal otázku, na ktorú som možno ani netúžil poznať odpoveď.

„Sam...nenávidíš ma však?" I keď by som si to domyslieť vedel, potreboval som počuť Samovu odpoveď.

„Určite ma nenávidíš, priznaj to." Nevedel som ako sa na mňa dokáže vôbec iba pozrieť. Vediac, že toto spôsobuje moja rodina, chcelo sa mi niečo rozbiť.

„Nie! Prečo by som ťa nenávidel veď-" Z jeho úst vyšiel náhle hlasný kvílivý zvuk, ktorý ma dosť vystrašil.

Najprv som nechápal čo sa deje, no keď som si uvedomil, že má Sam obmotané ruky okolo trupu, došlo mi to.

Dosť! Takto to predsa nejde. Najprv vyriším toto malé stvorenie zvíjajúce sa na zemi a potom všetko ostatné.

No v prvom rade Sam.

.

.

.

.

.

Vošli sme do reštaurácie, ktorá vyzerala byť celkom v pohode, jedna z tých lepších a ja som kráčal rovno k hosteske aby sme si mohli čo najskôr niekde sadnúť a konečne sa najesť.

Dúfal som, že sa mu to tu bude páčiť, no keď som sa po pár minútach otočil s tým aby išiel za mnou, zistil som, že za mnou nikdo nestojí.

Videl som ako sem vošiel so mnou tak kam zmizol?

A potom som si všimol to malé kĺbko nešťastia, kľačiace na chodníku pred reštauráciou.

Čo som pokazil? Napadlo ma ako prvé.

Odignoroval som hestesku, ktorá mi pokynula aby som kráčal za ňou a vybehol von z reštaurácie.

Keď som započul tie trhané vzlyky vychádzajúce z toho malého stvorenia, chcelo sa mi preklínať samého seba, že som to musel takto posrať.

Ani som si neuvedomil odkiaľ sa všetky tieto pocity berú, no v tejto chvíli som to nerišiel.

Podišiel som k nemu a opatrne zodvihol to telíčko, otriasajúce sa vzlykmi.

Pomaly som ho objal a utešujúco hladil po chrbátiku.

Keď sa ku mne natisol ešte viac, pocítil som nával úľavy a zovrel ho ešte pevnejšie v objatí.

Takto sme stáli, uprostred ulice, všetkým ľuďom na očiach bez toho aby sme čokoľvek z toho skutočne riešili.

Nemyslel som na to, aké problémy by z toho mohli vzniknúť, iba vnímal ten zdroj tepla v mojom náručí.

Pomaly som sa od neho odtiahol a pozrel do jeho červených tvári, stále vlhkých od predchádzajúceho plaču.