DIFFERENT

- 11 -

-Callum-

Po tom čo som prudko odstrčil blonďákové ruky z môjho tela a v rýchlosti sa ospravedlnil s tým, že to nepôjde, obliekol som sa a nechal ho tam aj s jeho prekvapeným výrazom na tvári. Ráznym krokom som vyšiel von z baru a nasadol do auta. Hlavu som si oprel o ruky položené na volante a pár minút iba zhlboka dýchal.

Nevnímal som hlasnú hudbu vychádzajúcu z klubu, ani autá premávajúce okolo či ulice plné ľudí. Snažil som sa len pochopiť, čo sa to práve stalo. Ach, o čo som sa to vôbec pokúšal...

Po chvíli sa ozvalo slabé dunenie, spôsobené kvapkami dopadajúcimi na kapotu auta. Pomaly som zdvihol tvár a zistil, že začalo pršať. Keď sa dážď za oknami len zhoršoval, naštartoval som auto a vybral sa domov.

Počas cesty som sa snažil nepremýšľať nad tým, čo sa pred chvíľou stalo, ani nad osobou, kvôli ktorej sa to stalo. Čím viac som sa však snažil svojím dobiedzavým myšlienkam vyhnúť, tým viac sa mi vkrádali na myseľ, až ma nakoniec rozbolela hlava.

Domov som došiel už za tmy a pri pohľade na hodinky zistil, že bolo už pár minút po jedenástej.

Auto som zaparkoval na rovnaké miesto z ktorého som si ho "vypožičal" a rýchlo prebehol cez dážď do domu. Všade bola už tma, no to mi neprekážalo zasvietiť svetlo v hlavnej sieni a bez ostychu prechádzať po dome.

Jediní komu by to mohlo vadiť boli rodičia a tí sa so mnou momentálne aj tak nerozprávali.

Namiesto svojej izby som zamieril do kuchyne pre nejaký liek na bolesť hlavy. Nečakal som však, že by som tam o jedenástej večer mohol na niekoho naraziť, a tak som proste vrazil dnu.

Len čo som vstúpil dnu, uvedomil som si dve veci.

Po prvé, moja úvaha bola nesprávna. Očividne sa aj o jedenástej večer nájdu ľudia, ktorí trávia čas v kuchyni. A po druhé, tieto blonďaté vlasy sa predo mnou zjavovali až príliš často na to, aby to bola náhoda.

Malé kuchynské svetielko nad linkou osvetľovalo Samovu tvár, zameranú na kuchynský drez pred ním. V tichosti som sledoval, ako si napúšťal vodu a skôr ako som sa stihol vôbec zamyslieť nad tým, či by som mal odísť, Samuel sa otočil a naše pohľady sa stretli.

Len čo ma zbadal, začal vykašliavať vodu, ktorej sa zrejme pri pití nadýchol, na čo som k nemu rýchlo dobehol a jemne ho pobúchal po chrbte.

Po pár sekundách jeho dusenia a môjho zdesenia, ho to konečne prešlo. Zdvihol ku mne jeho prekvapený pohľad, stále naplnený slzami s predchádzajúceho vykašliavania vody a zachrípnutým hlasom z predošlého kašľa hlesol:

„C-Callum?? N-nečakal som ťa tu."

„To úprimne ani ja teba. Čo tu robíš tak neskoro večer? A ešte k tomu takmer v úplnej tme. Mohol si si zapnúť normálne svetlo."

Takmer som mohol vidieť tie ozubené kolieska v jeho hlave, ako sa snaží spracovať všetko čo som povedal. To že bolo jedenásť hodín v noci mu tiež asi veľmi nepomáhalo, no po chvíli zo seba niečo dostal.

„N-no nevedel som zaspať t-tak som sa išiel napiť..."

Hoci mi prišlo rozkošné ako sa zakoktával, keď so mnou rozprával, stále som si nebol istý či bol zo mňa nervózny a cítil sa zle v mojej prítomnosti alebo to uňho bolo niečo bežné.

Dopil pohár vody a následne ho odložil na linku, potichu šepnúc:

„T-tak ja už pôjdem...d-dobrú noc Callum."

Pred tým než sa stihol otočiť a pohnúť z miesta, kuchyňou sa rozoznelo hlasné škvŕkanie brucha. 

A moje brucho to nebolo.