DIFFERENT

- 34 -

 -Samuel-

S predstieraným pokojom na tvári som zastavil pred schodmi na prízemie a pohľadom spočinul na otvorenom priestore Danielovho domu.

To čo však zaujalo moju pozornosť, neboli jeho moderne zariadené miestnosti, ani luxusný nábytok. Nie v tejto chvíli.

Namiesto toho mi pohľad padol na vchodové dvere, v menšej predsieni oddelenej bočnými stenami od obývacej miestnosti i kuchyne. Lepšie povedané...na tri vyobliekané osoby v nej.

Ucítil som, ako sa moje ruky jemne zachveli, než som pevne stisol zábradlie a čo najpokojnejšie zliezol dole.

„Ah, tak tu si." Usmial sa na mňa Jamie, napriek tomu, že v jeho hlase bola počuť nervozita.

Jemne som prikývol a v tichosti si ich premeral pohľadom.

Biele košele pod čiernymi drahými oblekmi, spolu s vyleštenými topánkami a motýlikom na krku vyzerali na každom jednom viac než pôvabne.

Význam tohto ich zjavu už tak pôvabne nepôsobil...

„My...mali by sme už asi ísť." Poškrabal sa na zátylku Daniel a zľahka položil dlaň na Callumovo plece, než s priateľským pohľadom upretým na mňa, poznamenal, „Vieš, že si môžeš zobrať čokoľvek budeš potrebovať. Buď tu ako doma, dobre?"

Znovu som v tichosti prikývol a po celý čas sa vyhýbal tomu jedinému pohľadu, ktorý sa do mňa takmer nepríjemne zarýval.

Všimol som si, ako Daniel Callumovo plece nepatrne stisol, než sa otočil na odchod a pokynul Jamiemu aby ho nasledoval.

„Nemusíte nás tu nechávať," hlesol Callum a otočil sa tak isto k dverám, jemne sa chvejúcim hlasom dodajúc, „tiež už idem."

Kútikom oka som si všimol ako si Daniel s Jamiem vymenili nechápavé pohľady, zatiaľ čo ja som pohľad upieral na Callumov chrbát a pevne stískal svoje prsty zaryté v dlaniach.

Uvidel som ako chytil kľučku a pochopil, že viac času nezostávalo. Bolestivo som zaryl nechty do spotených dlaní a s naliehavosťou v hlase vyhŕkol: „J-ja..."

Všetky pohľady sa upriamili na mňa, na čo som na sucho prehltol a s vážnym pohľadom v očiach dopovedal: „...idem s vami."

Snažil som sa nevnímať náhle napäté ticho a konečne sa s búšiacim srdcom v hrudi pozrel do Callumových prekvapených očí, ktoré však v momente zahalil zrejmý nepokoj.

„H?" Vyšlo z tak isto prekvapeného Jamieho, na čo som pozrel naňho a opäť v sebe nahromadil všetku odvahu.

„Chcem ísť s vami." Zopakoval som.

„S-si si istý?" Vyšlo neisto z Daniela, zatiaľ čo Callum iba ďalej v tichosti postával pri dverách.

Prikývol som a sledoval Danielov pohľad, ktorým v tichosti prosil Calluma o nejakú reakciu.

Ten nakoniec uvoľnil zovretie svojej čeľuste a s pochybnosťami v očiach vydýchol: „Nemyslím, že to je dobrý nápad."

„Idem s vami." Stál som si pevne za svojím.

Niečo v duchu na mňa kričalo aby som s tým prestal. Aby som sa otočil, zavrel sa do nejakej izby a radšej sa schoval pod paplón.

Napriek tomu...nechcel som.

Nechcel som sa schovávať. Musel som čeliť svojím pocitom...svojej bolesti.

Nechcel som to všetko nechať na Callumových pleciach, najmä keď som cítil, že v duchu so sebou nesie rovnaký strach a bolesť.