Doboška

2. Kapitola

M A X I M

Na prvý školský deň sa veľmi tešil. Návrat do svojej starej školy bol ale miestami zvláštny. Viazalo sa mu k nej mnoho spomienok. Dobrých, ale aj zlých. Avšak keď sa rozhodol, že bude učiť, vedel, že to musí byť na tejto škole. Našťastie sa v lete uvoľnilo pracovné miesto, a tak neváhal ani chvíľku a poslal svoj životopis. O viac ho potešilo, keď ho riaditeľka pozvala na pohovor a prijala ho.

Teraz sedel v riaditeľni, ktorá sa zmenila od doby, čo tu sedel naposledy. Bývalý riaditeľ mal rád poriadok. Jeho pracovňa bola iba pracovným miestom, aj keď postupne, ako začal mať bližší vzťah s Maximovou triednou, sa mu v riaditeľni začali objavovať kvety. Teraz boli kvety na celej parapetnej doske. Prevažne orchidey. Hoci bol v riaditeľni stále poriadok, pribudli rôzne dekorácie, čím bolo jasné, že ju obýva žena. Okrem toho bol v riaditeľni dosť výrazný cigaretový závan.

Maxim začal pracovať až od dnes. Už dávno nebolo zvykom, že učitelia chodili do práce aj posledné dva augustové týždne. Všetko, čo bolo nutné vypracovať pred začiatkom školského roka, urobili doma.

„Tak, ste nervózny?" spýtala sa ho riaditeľka a mrkla na neho.

„Ani nie," priznal sa Maxim. Nebol, bol len zvedavý a veľmi sa tešil. Sedel na stoličke pred jej stolom. Svoj kufrík mal položený na zemi a rukami sa opieral o stoličku.

„Výborne," zalomila rukami a usmiala sa na neho. Zmenila sa. Naozaj zostarla. Okolo očí a úst mala veľmi veľa vrások. Vlasov o dosť pomenej. Nuž v očiach mala stále ten istý elán ako kedysi. Zatiaľ čo jeho bývala triedna profesorka bola ešte stále celkom šupa, riaditeľka Laurinská už mala najlepšie roky za sebou. V každom prípade bol Maxim rád, že tu sedí ona a nie bývalý riaditeľ Klazár. Mal ho rád, naozaj si ho obľúbil, ale ten sa niekedy na neho dokázal dívať, že aj teraz po rokoch by mal pocit, že má poriadny malér.

„Vitaj na svojej almamater, drahý Max," usmiala sa na neho riaditeľka a automaticky mu začala familiárne tykať, „už si sa stretol s Naďou?"

„Áno, pred chvíľkou na parkovisku," prikývol, „myslel som si, že ste jej cez leto povedali, že ste ma prijali."

„Chcela som, aby to bolo prekvapko," mrkla na neho a odpila si zo šálky, ktorú mala na stole. Na rozdiel od Klazára nemala šálku s nápisom Najlepší šéf. Len obyčajnú žltú šálku s obľúbeným nápojom. „Predpokladám, že bola nadšená."

„To bola," usmial sa Max a narovnal sa na stoličke, „a spoznal som aj jej decká."

„Och," riaditeľka sa zasmiala, oprela sa vo svojom pracovnom kresle a potom spokojne predniesla, „Liana je moja krstná dcéra. Ale pozor na ňu. Je to malý diktátor. Čo si budeme, ako jej otec. Je síce nesmierne krásna po mame, ale tá povaha. Celý Klazár. Jej pravidlá veľmi nič nehovoria, ale to by ste si mohli rozumieť."

Maxim nevedel, ako sa má tváriť. Nevedel, či žartuje, alebo či to myslí vážne. Tak sa len usmieval ako slniečko na hnoji a prikyvoval. „Pravidlá, tie veru..."

„... sú na to, aby sa porušovali," prikývla riaditeľka, „to všetci vieme. Liana je dobré dievča, má dobrý prospech, hoci je to skôr umelkyňa. Píše romantické príbehy. Niežeby mi nejaký niekedy dala prečítať. To ani náhodou, ale viem, že píše a viem, že píše dobre. Avšak celá táto škola jej istým spôsobom patrí. Hovorím, celý otec. Niekedy mám pocit, že by chcela, aby sme bozkávali zem, po ktorej kráča. A tie jej nálady, ach."

Maxim ju počúval, ale rozhodol sa, že si dojem na Lianu Klazárovú urobí radšej sám. Už od prvého momentu mu niečo hovorilo, že ho nebude mať rada. Čo si však hneď všimol bolo presne to, čo riaditeľka Laurinská povedala – bola krásna ako jej mama. Maxim vždy považoval svoju bývalú triednu za nesmierne atraktívnu ženu. Liana síce nemala rovnakú farbu vlasov, aj bola o dosť vyššia, ale v tvári bola skutočne celá mama. Tie jej oči..., do pekla na čo to vôbec myslel? Nechcel už o nej radšej počúvať, a tak rýchlo zmenil tému. „A čo Nadin syn?"