Doboška

19. Kapitola

L I A N A

Dívala sa na krajinu, ktorá sa mihala za oknami autobusu. Vracali sa domov z lyžiarskeho výcviku a Liane sa to ani trochu nepáčilo. Posledné dni boli úžasné, všetko bolo ako z rozprávky a obávala sa toho, čo sa stane, keď prídu domov.

Bolo jej smutno, do očí sa jej tisli slzy, a preto neustále hľadela von oknom, aby si to niekto nevšimol. Sedela však sama, pretože Zara pár sedadiel za ňou, spala Simonovi na ramene. Očividne bola unavená z noci, kedy robili všetko iné, len nespali.

Liana miestami ľutovala, že sa Maxim ovládol a nerobili to aj oni. Ale na druhej strane si vážila, že sa s ňou ihneď nevyspal a chcel počkať. Samozrejme, že vedela, že to bolo kvôli tomu, aký vzťah ich spájal. Ale na druhej strane si bola istá, že je v tom aj to viac, čo jej povedal večer vo svojej izbe. Že si jednoducho zaslúžia trochu času na bežné randenie, kým spolu skončia v posteli. Liana si to cenila, naozaj sa jej páčilo, že je pre neho niečo viac, ako len zábavka. Tešila sa na to, kedy ju vezme na skutočné rande. Už teraz si to nadšene predstavovala.

Ale aj tak bola smutná. Bála, že niekto príde na to, čo sa medzi nimi odohráva a Maxim príde o svoje miesto na škole. Našťastie dúfala, že keby na to aj niekto zo študentov prišiel, nikdy by to nepovedal, lebo sa jej všetci na škole boja. Niekedy bola rada, že ju povesť predchádza, hoci to nebola úplne pravda. Avšak vedela o sebe dobre, že pôsobí namyslene, keď ju človek bližšie nepozná. Všetko však bolo vo hviezdach a jej bolo jasné, že si na škole bude Maxim od nej udržiavať odstup a to isté čaká i on od nej. Bola ochotná to pre nich urobiť, ale nepáčila sa jej predstava, že sa ho nebude môcť len tak dotknúť, alebo ho pobozkať.

Budú to dlhé mesiace, pomyslela si Liana. Ale čo iné nám zostáva?

Jej profesor sedel vpredu autobusu spoločne s Marcelom a Fábryovou. Občas sa prešiel cez uličku, aby ich skontroloval. Liana vedela, že to robí preto, aby sa mohol na ňu aspoň na pár sekúnd pozrieť. Búchalo jej z toho srdce, ale aj tak mala vlhké oči. Nechcela sa rozplakať. Vybrala si z tašky slúchadla a pustila si hudbu na mobile. To bolo ešte horšie. Všetky romantické piesne od Mirandy v nej vyvolávali myšlienky a spomienky na tento týždeň. Zotrela si slzu, ktorú sa jej kotúľala po líci.

Našťastie cesta do Bratislavy netrvala dlhšie ako tri hodiny. Pred školou vystupovali postupne z autobusu a Liana zbadala Maxima, ako pomáha šoférovi vyberať kufre a lyže z autobusu.

Na parkovisku si všimla otcovo auto a aj jeho samotného, ako k ním mieri. Rovnako, ako si všimla, že v Bratislave zase nie je ani trochu snehu. Mala pocit, akoby prišla do inej dimenzie, keďže na horách ho bolo neuveriteľne veľa. Síce patrila k ľuďom, ktorí mali radšej leto, predsa len sneh v zime mal svoje čaro. Teraz bolo všetko okolo nej iba šedé a to umocňovalo jej pochmúrnu náladu.

„Ahoj," pozdravila otca a pobozkala ho na líce.

„Ako bolo?"

„Skvelo," priznala úprimne a dúfala, že sa veľmi nečervená, „užila som si to."

„To som rád, Lianka," prikývol a išiel pomôcť synovi s lyžami a kuframi.

Liana tam len tak stála, sledovala Maxima, ktorý sa dal do rečí s jej otcom a rozprávali sa o lyžiarskom výcviku. Jej brat sa zatiaľ bozkával pred autom so Zarou a čakali na jej odvoz.

Dala do auta svoju tašku a rozlúčila sa so Zarou tiež, keď sa odtrhla od jej brata. „Tak v pondelok v škole," riekla jej a objala ju.

Potom si všimla, ako profesor kráčala smerom k nej. V jednej ruke mal lyže a druhou ťahal svoj kufor. Otec otvoril kufor na svojom aute. „Odvezieme pána profesora domov," oznámil Liane, keď sa na neho zadívala.