Doboška

11. Kapitola

L I A N A

Triedny učiteľ jej pripol zelenú stužku na žlté šaty a ona sa na neho usmiala. Oficiálne bola maturantka a jej stužková slávnosť bola v plnom prúde. Formálnu časť mali celkom rýchlo za sebou. Liana zahliadla pohľad svojej matky, ktorej po tvári tiekli slzy. Venovala jej úsmev, rovnako aj otcovi a staršej sestre. Bola rada, že sú tu dnes s ňou.

Dali si skvelú večeru a potom nasledoval ich triedny program. Mnoho jej spolužiakov už čo to v šatni popilo, a preto to bolo dosť fiasko, ale Liane to bolo jedno. Nezáležalo jej na programe, v ktorom poriadne ani neúčinkovala, lebo jej prišiel fádny a neoriginálny. Nemala však chuť sa tým zapodievať. Chcela si stužkovú užiť so svojimi najlepšími priateľkami a ostatných spolužiakov mala ťažko v paži.

Urobili si mnoho fotografií spoločne. Veď to nie je len tak, že si na seba nahodíte také dokonalé šaty, máte perfektný účes a make-up. Liana mala na sebe oblečené žlté saténové šaty s rozparkom na ľavej strane a na tenké ramienka. Na krku mala retiazku s Lkom, ktorú dostala od najstaršej sestry Vanessy. Náušnice, ktoré jej kúpila mama a strieborné lodičky. Vlasy mala natočené do vzdušných vĺn a make-up mala výrazný, ktorý jej na tvári vyčarila Zara. Mala na toto veľmi šikovné ručičky.

Aj jej priateľkám to veľmi pristalo. Stužková slávnosť bola v živote dievčaťa naozaj dôležitá. Liana sa cítila ako skutočná dáma a s týmto lookom aj o dosť staršie.

Keď vyšla z toalety, kde si prepudrovala trochu nos, pobrala sa k stolu svojich rodičov. „Bavíte sa?" spýtala sa zvedavo.

„Samozrejme," mrkla na ňu Aria a upravila jej pár neposlušných vlasov, „vyzeráš ako princezná."

„Ďakujem."

„Za hodinku pôjdeme domov, nech ťa dlhšie nestrápňujeme," riekla jej mama, „a otec dovezie Simona, aby mohol byť so Zarou."

Zara a Lianin brat sa dohodli, že on príde až na diskotéku, keďže spolu nechodili ešte tak dlho. Simonovi to nevadilo, ochotne zatiaľ strážil Líviu, kým sa rodičia vrátia domov. Jej malá sestrička bola trochu smutná, že nemôže ísť na stužkovú slávnosť, ale mama jej to vysvetlila.

„Simon sa určite poteší," prikývla Liana.

Mama sa k nej nahla a pohladila ju po vlasoch. Aj jej to dnes pristalo v čiernych šatách s dlhými rukávmi a novým náhrdelníkom, ktorý spolu vybrali. Opäť vyzerala, akoby mala tak o pätnásť rokov menej. A pán dekan k nej dokonalo ladil.

„Zatancujeme si?" požiadal svoju dcéru a podával jej ruku.

„Samozrejme," prikývla Liana a nechala sa otcom odviesť na tanečný parket. Tancovanie mala rada, vždy na neho mala vlohy. Ako menšia chodila aj na tanečnú, ale potom na to veľmi nemala čas. Podľa mamy tento talent musela zdediť po otcovi, ktorý bol skvelý tanečník. Na parkete im to spolu vždy podľa jej slov svedčalo.

„Ani spievať si nemôžem, keď tieto piesne ani nepoznám," posťažoval sa jej otec.

„Myslím, že našťastie nebudú púšťať tie vykopávky, čo máš rád," zaškerila sa na neho, ale potom ho rýchlo pobozkala na líce, aby sa nehneval.

„Kedy si toľko vyrástla?" spýtal sa jej sentimentálne a pozrel sa jej do očí.

„Ja neviem," mykla plecami.

„Mám pocit, že to bolo iba nedávno, čo mi tvoja mama oznámila, že si na ceste. Vieš, že to bolo na stužkovej?"

„Už som o to počula," prikývla.