Doboška

15. Kapitola

L I A N A

Keď vyšla z profesorovho kabinetu, cítila sa ešte horšie, ako keď tam vošla. Okamžite si dala dole tú stupídnu čelenku, ktorú jej do vlasov vložila Timea. Od nervov ju mliaždila v ruke, takmer ju aj zlomila.

Myslela si, že keď budú len sami dvaja v kabinete, opäť s ňou bude žartovať, usmievať sa na ňu a všetko bude v poriadku. Lenže profesor k nej bol opäť chladný, úsmev na tvári nemal a jeho správanie bolo v podstate rovnaké ako za posledné týždne. Diametrálne odlišné ako na stužkovej slávnosti.

Akoby sa zmenil. Liana tomu nerozumela a bola skutočne nešťastná. Samozrejme, že si uvedomovala, že to je pre ňu samú takto lepšie, pretože naozaj nedokázala potlačiť city, ktoré k nemu prechovávala. Dúfala, že keď ho bude vidieť, čo najmenej, tak sa tie city stratia. Keď si uvedomila, že je do neho zamilovaná, mala pocit, akoby lietala, akoby všetko bolo úžasné. Vytriezvenie prišlo však priskoro. Zaujal k nej tento svoj postoj a jej dobrá nálada sa rozplynula ako mávnutím čarovného prútika.

Aspoň na pár minút, čo bola u neho v kabinete, bola trochu šťastná. Pretože bola s ním, boli sami dvaja a ona cítila tie motýliky v bruchu, keď sa na ňu musel pozrieť a keď sa ho jemne dotkla, aby mu oprášila vlas z modrej košele. Srdce jej pritom išlo vyskočiť z hrude a na malý moment sa jej zdalo, že on skúma jej pery. Pravdepodobne to bolo iba jej zbožné prianie.

Mala čudný pocit, že sa jej profesor zámerne vyhýba. Okrem toho ku všetkým bol milý, pohodový a pozorný. Len k nej bol vždy chladný, nesústredený a pomaly sa na ňu ani nepozrel. Nieto ešte aby sa na ňu usmial.

Na malý okamih si pomyslela, že možno sú ich city vzájomné a práve preto sa k nej tak správa. Uvedomuje si, že sa musí tých citov k nej zbaviť, pretože inak by to nebolo dobré ani pre jedného z nich. Liana tomu dobre rozumela, že vzťah s profesorom by nebolo práve najlepšie rozhodnutie. Jeho by to mohlo stáť zamestnanie a pravdepodobne aj celú kariéru. Ona by určite vyšla z toho lepšie, ale aj tak. Bola to skutočne zakázaná láska. Tento raz to však nebol príbeh, ktorý písala ona, ale písal ho sám život.

Vždy však túto myšlienku zavrhla. Určite sa mu nepáčila tak, ako sa on páčil jej. Pravdepodobne k nej býval milý len z dôvodu, že poznal jej rodičov. Bola tu možnosť, že ho niekto na to upozornil, že sa k nej správa inak, a preto ju začal brať ako normálnu študentku. Lenže, prečo sa potom na Zaru bez problémov usmial a na ňu už niekoľko týždňov nie? To nedávalo žiaden zmysel.

Liana bola skutočne zúfalá. Našťastie začínali vianočné prázdniny a ona ho celé dva týždne vôbec neuvidí. Páčilo by sa jej, keby sa v novom roku opäť k nej začal správať ako predtým. Chýbal jej ten jeho úsmev, pohľad z očí do očí. Jeho žartovanie, ale aj bežné rozprávanie napríklad na doučovaní z účtovníctva. Pretože aj tam ju celkom slušne ignoroval.

„Lia, deje sa s tebou niečo?" spýtala sa jej mama tesne predtým, ako zaparkovala pred ich domom. Celú cestu domov zo školy obe mlčali.

„Nie, prečo?"

„Prídeš mi smutná," riekla a pozrela sa na ňu.

Liana sa tvárila, že si odopína pás a nehľadela mame do očí. „Nie som smutná, len som unavená. Stále sa učím, predsa len tie maturity sú tu za chvíľku a ja chcem mať dobré známky, aby ma vzali na editorstvo."

„Chápem," prikývla mama.

Obe vystúpili z auta, ale Liana aj tak vedela, že ju neoklamala. Dom bol prázdny, pretože otec bol ešte v práci, Simon mal hokejový tréning a Lívia svoj balet. Liana sa vyzliekla zo zimných vecí a chcela zmiznúť vo svojej izbe, ale mama ju zastavila.