Doboška

5. Kapitola

L I A NA

„Čo sa stalo?" spýtal sa jej otec, len čo ich privítal pri dverách domu.

Lianina mama sa pozrela na svojho manžela a potom pokojne odpovedala: „Je na mňa urazená kvôli Maximovi."

„Áno, to som," prikývla Liana a hodila svoje knihy na taburet v chodbe, „pretože si ma donútila sa mu ospravedlniť. A to všetko iba preto, lebo je to tvoj bývalý žiak. No, poserme sa teraz z neho!" Ponosovala sa.

„Liana!" napomenul ju otec, v tvári bol dosť červený a varovne zodvihol prst. „Nesprávaj sa tak k mame."

„Jasne," odsekla Liana urazene. Skopla si tenisky z nôh a potom vyšla na poschodie do svojej izby.

Cítila sa trápne, keď sa musela ísť tomu chlapovi ospravedlniť a sľúbiť mu, že bude na jeho hodinách dávať pozor. Avšak aspoň sa dozvedela niečo, čo ju trápilo celý deň. Ten prekliaty nový profesor nejde po jej matke a nemá v pláne jej zničiť manželstvo. To však neznamenalo, že ho vezme na milosť a bude k nemu milšia. To ani náhodou, veď je to idiot. Okrem toho si nebola istá, či má veriť. Veď videla, ako nad jej matkou doslova slintal.

A jej hlúpe kamarátky zase slintali po ňom. To bola ďalšia vec, ktorá ju hnevala. Dnes sa o ničom inom nerozprávali ako o novom profesorovi. Žiadna iná téma. Liana mala pocit, že sa z toho zblázni.

No dobre, pripustila v duchu napokon, škaredý rozhodne nie je. Ale nie, nepáči sa mi, ani trochu sa mi nepáči.

Sadla si na posteľ a objala svoj ružový vankúš v tvare jednorožca. Zatvorila na okamih oči, keď sa dvere do jej izby otvorili a dnu vtancovala Lívia. Na sebe mala biely baletný úbor, hnedé vlasy mala vyčesané do drdola a na tvári svoj obvyklý široký úsmev. „Ahoj," pozdravila ju.

„Čau. Aká bola hodina baletu?"

„Skvelá," prikývla jej mladšia sestra, postavila sa na špičky, otočila sa okolo svojej osy a potom sa jej uklonila.

Liana jej zatlieskala a usmiala sa na ňu. Lívia jej vždy vedela zlepšiť náladu, keď bola smutná. Bola to je jej jediná mladšia sestra. Ďalšie dve boli staršie. Vanessa takmer o dvadsaťsedem rokov a Aria o desať. Obe už boli dospelé, mali svoj život. Liana ich milovala, boli jej vzormi, ale Lívia bola jej miláčik. „Ide ti to stále lepšie," pochválila ju.

Lívia si sadla vedľa nej na posteľ a mapovala hnedými očami, ktoré zdedila po otcovi, sestrinu tvár. „Vyzeráš smutne."

„Ale nie," pokrútila hlavou. Nemohla malé dievčatko zaťažovať takými hlúposťami, že má plné zuby svojho nového profesora. Zahľadela sa na obraz nad svojím pracovným stolíkom. Bola to vlastne fotografia na plátne. Bola na nej ony dve. Objímali sa. Milovala tú fotografiu.

„Mamina vravela tatovi, že sa na ňu hneváš," nedala sa odbiť jej mladšia sestra.

„Nemáš počúvať cudzie rozhovory, Liv a nie, nehnevám sa na ňu," povedala a chytila sestru okolo ramien, „len mám toho veľa v škole, vieš? Čaká má posledný ročník a bude to asi namáhavé."

„Chápem," prikývla súcitne, hoci tomu nemohla rozumieť, „idem sa prezliecť." Nahla sa k nej a pobozkala ju na líce. Potom sa postavila z jej postele. „Tatino ti odkazuje, že bude grilovať v záhrade, tak by si sa mala pridať."

„Jasne, budem tam, Liv," prisľúbila jej Liana, „tiež sa prezlečiem."

„Bomba," mrkla na ňu sestra a potom odtancovala z jej izby.