Doboška

24. Kapitola

M A X I M

Potešilo ho, keď prišli výsledky z praktických maturít a Liana zmaturovala na jednotku. Nemala síce plný počet bodov, ale získala ich najviac zo všetkých študentov v tomto ročníku. Bol na ňu hrdý, ale nemohol to priznať nahlas v zborovni ako jeho iní kolegovia. Okrem toho bol rád, že až na dvoch študentov prešli všetci z tých dvoch tried, ktoré tento rok učil účtovníctvo. Bol to skvelý pocit, že aj vďaka jeho hodinám a vysvetľovaniu, svoje praktické maturity zvládli.

Keď vyšiel zo zborovne, na schodoch vo vestibule zbadal Lianu a jej priateľky. Teraz si uvedomil, že aj Zara prešla a to dokonca s trojkou. Tu pripisoval veľkú zásluhu práve Liane a jej najlepšia priateľka by jej mala za to nohy bozkávať.

Chcel okolo nich prejsť, aby sa Liana na neho usmiala, ale uprostred schodiska ho zastavila Elina ruka.

„Zabudol si si ten rozpis komisie na ústne," riekla mu a podala mu do ruky papier.

„Ďakujem, Ela," prikývol, „nevšimol som si."

„V pohode, Max. Dopadlo to dobre, no nie? Ešte aby prešli aj na ústnych. Aspoň väčšina teda, nech nemáme v septembri toľko roboty," zaškerila sa a upravila si neposlušný tmavý vlas.

„Určite áno," odvetil jej.

„Pôjdeš so mnou na obed?" mrkla na neho.

„Samozrejme," prikývol a usmial sa na ňu.

Ela mu úsmev opätovala, poťapkala ho po ramene a rukou ho pohladila po chrbte. Robievala to často, nikdy si to nejako neuvedomoval. Bral ju ako svoju priateľku. Všetko to, čo sa medzi nimi raz stalo, si vysvetlili a ani jeden sa k tomu viac nevracal.

Zatiaľ čo ona zbehla schody, Maxim sa otočil a jeho pohľad sa stretol s Lianinim. Mračila sa, doslova ho prepaľovala. Očividne si všimla Elino gesto a to sa jej nepáčilo. Veľmi sa tomu nedivil, tiež by sa mu asi nepáčilo, keby sa Liany dotýkal iný.

Očami ju prosil o odpustenie a potom sa vybral do svojho kabinetu, pretože zazvonilo na hodinu. Vzal si učebnice a pobral sa do triedy.

Stále ho však prenasledoval nahnevaný pohľad Liany. Rozhodol sa, že sa musí s Elou porozprávať a rozumne jej vysvetliť, aby sa ho nedotýkala na chodbách. Nevedel ešte, ako to zdôvodní, ale rozhodne bude musieť niečo vymyslieť.

***

Po dlhom dni sa vracal domov. Zaparkoval kúsok ďalej od domu, kde sa mu podarilo nájsť voľné miesto. Vzal si svoj kufrík a pobral sa k bráne. Prekvapene však zastal, keď ju tam zbadal.

„Liana? Čo tu robíš?"

„Pamätám si, že tu bývaš. Viezli sme ťa sem z lyžiarskeho," povedala mu, „chcem sa rozprávať mimo pôdy školy. Neboj sa, nik nás neuvidí. Aspoň ma konečne pozveš k sebe, no nie?"

Maxim na ňu stále prekvapene hľadel. Trochu sa obával toho, aby ju vzal k sebe do bytu. Bál sa, že by stratil tie posledné zábrany, ktoré ešte mal a konečne sa s ňou pomiloval. Lenže Liana vyzerala stále nahnevane a očividne nešlo o milostnú návštevu. Bol presvedčený, že sa chce rozprávať o Ele a nebol si istý, čo jej má povedať. Či pravdu, alebo si vymyslieť nejaú milosrdnú lož. „Dobre, poďme."

Otvoril bránu a viedol Lianu chodbou až k výťahom. Vyviezli sa na tretie poschodie a Maxim odomkol svoj dvojizbový byt. Nechala mu ho mama, keď odišla do Írska, ale Maxim stále platil hypotéku, ktorá nemala konca kraja.

Nechal Lianu, aby vstúpila prvá do tesnej chodby. Vyzula si topánky a vyzliekla koženú bundu, ktorú zavesila na vešiak. Maxim si vyzul svoje tenisky a kufrík položil k botníku.