Doboška

34. Kapitola

M A X I M

O rok neskôr

„Dobre, toto je akési divné. Prečo sme tu?" spýtala sa Liana a pozrela sa na neho.

Dnes vyzerala naozaj krásne. Dlhé hnedé vlasy mala vyrovnané, na sebe mala letné biele šaty na ramienka, s rozšírenou sukňou a decentným výstrihom. Na nohách mala sandáliky na podpätku a na krku retiazku od neho, ktorú jej daroval minulý rok k narodeninám.

„Vysvetlíš mi, prečo si ma vzal do tejto prázdnej triedy?" skepticky sa na neho zadívala a žiadala vysvetlenie.

„Ale áno," pousmial sa, podišiel k nej a pobozkal ju letmo na pery, „toto bola kedysi moja trieda, keď som tu študoval."

„Aha."

„A na konci štúdia sme tu mali malú oslavu," pokračoval Maxim a Liana mu položila ruku na líce, aby ho mohla pohladiť. Hľadel jej do očí, v ktorých sa ešte stále strácal.

Chodili spolu oficiálne už niečo vyše roka a nemohol byť šťastnejší. Väčšinu svojich vecí mala už o neho v byte, dokonca ho už aj poriadne prerobila, čo to pokupovala, aby bol útulnejší a jemu sa to páčilo. Študovala na vysokej škole, štúdium ju veľmi bavilo, darilo sa jej. Už mala hotové aj všetky skúšky a oficiálne jej začali prázdniny. Plánovali spolu dovolenku pri mori a Maxim sa už teraz neuveriteľne tešil. Liana vybrala Španielsko, blízko Barcelony, s čím ihneď súhlasil, lebo sa tam už dávno chcel vybrať.

„Mali ste oslavu a?"

Maxim ju potiahol k jednej lavici. Sadol si na ňu a pritiahol ju opäť do svojho náručia. Rukami ju objal okolo pása. „Nemal som to asi nazvať oslava, ale skôr lúčenie so školu, triedou, učiteľmi a pánom riaditeľom."

Liana sa uškrnula. „Aha, chápem."

„Pár dní na to si sa narodila."

„Viem."

„A ja som vyslovil jednu vetu," povedal a založil jej pár vlasov za ucho, „už neviem, ako úplne presne som to povedal, ale asi niečo v tom zmysle, že keď budeš pekná, tak si na teba tých osemnásť rokov počkám."

„Pekná ako mama, čo?" uškrnula sa na neho a jemne ho udrela do ramena.

„Asi som to tak povedal," priznal sa. Už dávno Liana tieto veci nevyťahovala. Pochopila, že bol pubertiak, ktorý mal vtedy slabosť na svoju triednu učiteľku. Nikdy v tom predsa ani nebolo nič viac.

„Viem si predstaviť akým pohľadom ťa otec schladil," mrkla na neho Liana, „že už v brušku si si dovoľoval na jeho malú dobošku."

„Poriadnym a vidíš, nezastavilo ma to," zasmial sa a postavil sa z lavice. Liana zacúvala pár krokov dozadu a stále sa celkom dobre bavila na tejto historke.

„Povedal som vtedy ešte niečo," šepol Maxim a vo vrecku od oblekových nohavíc niečo hľadal.

„Čo také?"

Našiel, čo hľadal a bez váhania si kľakol pred ňu na jedno koleno. „Nie, že si na ňu len počkám, ale že si ju aj vezmem za ženu. Čo povieš, doboška, vezmeš si ma?"

Liana na neho šokovane vyvalila oči, keď otvoril červenú škatuľku a ona v nej zbadala prsteň. Určite ju prekvapili aj jeho slová. Bol si istý, že to nečakala a že o jeho vetách z mladosti nemala ani tušenie. Líca jej zružoveli, oči zvlhli. Priložila si ruky k tvári a nadšene zvolala. „Áno, Max..."

Nečakal inú odpoveď. Rýchlo sa vyhupol späť na nohy a nastokol jej prsteň na prstenník. Liana si ho prezerala, po tvári jej tiekli slzy a vyzerala vážne dojato. „Páči sa ti?"