Doboška

1. Kapitola

L I A N A

„Tak vitaj, posledný školský rok na tejto otrasnej škole," povzdychla si Liana, keď vystúpila z predného sedadla na aute svojej matky. Pozrela sa na budovu a rozmýšľala, prečo si vôbec v pätnástich vybrala túto školu. Určite za to mohol fakt, že na nej učila jej matka a kedysi tu bol riaditeľom jej otec. Bola to istota, že sa na strednú dostane. Teraz by sa rozhodla už inak.

„Veď táto škola je celkom fajn," poznamenal jej mladší brat. Vyhodil si na chrbát svoj tmavomodrý ruksak. Práve išiel do druhého ročníka a všetky mladšie dievčatá z neho boli hotové. Pravda bola, že aj niektoré staršie. Aj napriek tomu, že ho do školy práve priviezla matka. Na rozdiel od Liany si z toho ťažkú hlavu nerobil.

„Doboška, pohni zadkom, za chvíľku bude zvoniť!" zvolala na ňu mama.

„Mama, preboha, mohla by si mi prestať tu tak hovoriť?" Liana sa naježila a dúfala, že jej matku nikto nepočul, ale našťastie nik známy nebol na okolí. Veľmi sa za to hnevala. Možno tá prezývka bola zlatá, keď mala tri roky, ale určite nie teraz, keď mala už osemnásť.

„Prepáč," ospravedlnila sa jej rýchlo mama a vybrala sa svižným krokom ku schodom, ktoré viedli do budovy.

Jej matka bola nádherná žena a Liana bývala smutná, že nevyzerala ako ona. Nezdedila jej blonďavé vlasy ako jej sestra Aria. Mala ich hnedé a prišli jej neskutočne obyčajné. Boli dni kedy sa matke a sestre chcela až zúfalo podobať, ale potom postupne v puberte jej to začalo byť jedno a snažila sa čo najviac odlíšiť. Prestala nosiť šaty, ostrihala si vlasy. Teraz to už však bolo dávno za ňou. Vlasy jej dorástli a šaty sa stali bežným kúskom v jej šatníku. Aj dnes mala na sebe letné ružové šaty, keďže leto ešte poriadne neodišlo.

Ani si neuvedomila, že tesne pod schodmi zastalo auto a vystúpil z neho muž. Všimla si ho, až keď ho zbadala jej matka.

„Maxim?" prekvapene na neho zvolala.

Muž jej okamžite venoval pohľad, oči mu zvláštne zažiarili a potom sa usmial na jej matku. Liana nad tým pretočila očami. Bol starší, ale rozhodne bol mladší od jej mamy. Mal tmavé vlasy a aj jeho pokožka bola opálená. Vyzeral trochu ako cudzinec, čo možno aj bol, Liana netušila. V každom prípade nebol nijako zvlášť pekný, aspoň podľa nej. Avšak ani trochu sa jej nepáčilo, ako hľadí na jej matku a tiež ani to, ako sa ona roznežnila, keď ho bez problémov objala.

Pozrela na mladšieho brata, ktorý iba mykol ramenami.

„Mama!" rázne na ňu zvolala Liana, keď jej to objímanie neznámeho chlapa prišlo už cez čiaru.

„Och!" jej matka sa trochu zháčila, ale potom slušne odstúpila od neznámeho. „Deti, toto je môj bývalý študent. Z mojej historicky prvej triedy. Maxim Zapatický." Predstavila ho svojim deťom nadšene.

Muž sa okamžite pozrel na Lianu a potom sa usmial, pričom odhalil naozaj pekné biele zuby. „Tak toto je doboška? Tá ale vyrástla!"

„Volám sa Liana," okamžite sa na neho zamračila a vôbec nerozumela tomu, akoby mohol poznať tú príšernú prezývku.

„Toto je môj syn Simon," dodala ešte Lianina mama Naďa a predstavila mu aj svojho syna.

„Teba ako volajú, chlapče? Krémeš?" uškrnul sa muž menom Maxim.

„Haha, to nie," zasmial sa Lianin brat, „našťastie. No nič, ja bežím, majte sa." A potom rýchlo vybehol schody a zmizol v budove školy.

„Voláme ho koláčik," pošepla Lianina matka a zachichotala sa ako pubertiačka. „A ešte máme Lívinku a tej hovoríme tortička."