Doboška

6. Kapitola

M A X I M

„Čau, sorry, že meškám, ale hľadal som miesto na parkovanie," povedal Maxim, keď podišiel k stolu v podniku, kde na neho čakal jeho najlepší kamarát.

„Pohoda," prikývol Alan, podal mu ruku.

Obaja muži sa posadili k drevenému stolu. Maxim si objednal colu, keďže bol autom a jeho ryšavý spoločník si dal jedno pivo.

„Čo Emma a malá?" spýtal sa ako prvý Maxim na priateľovu rodinu.

„Emma ťa pozýva v nedeľu na obed a Naďuška sa už teraz na teba teší, tak dúfam, že prídeš," oznámil mu jeho najlepší kamarát. Vybral si z úst žuvačku a nalepil ju na kúsok servítky. Potom si konečne odpil z piva.

„Prídem rád," prikývol s úsmevom na perách. Okrem Alana veľa priateľov nemal. Pár známych, ale Alan bol ako jeho brat. Poznali sa roky rokúce a preskákali si spolu toho naozaj veľa. Maxim súrodencov nemal, možno aj preto, toľko inklinoval k svojmu najlepšiemu priateľovi. Okrem toho bol krstným otcom jeho dcéry. Alan, Emma a malá Naďuška boli jeho rodina. So svojimi rodičmi sa stýkal iba sporadicky. Mama sa odsťahovala do Írska a otec sa pred rokmi znovu oženil a Maxim putoval na druhú koľaj. Boli to ťažké časy, ale dnes už s tým bol zmierený. Mal Alana, mal Emmu, malú krstnú dcéru a to bolo viac, akoby si mohol priať.

„Výborne a teraz rozprávaj a preháňaj," zasmial sa Alan. Odpil si opäť z piva a potom si chrbtom ruky utrel penu z úst. „Ako na škole? Stará Rovenská sa musí v hrobe obracať, že si sa stal profesorom."

Maxim sa na neho zaškeril. „Podľa mňa áno. A vieš z čoho sa ešte obracia v hrobe? Že Táňa je riaditeľka!"

„Vidíš, to je fakt. Ale máš šťastie. Keby bol riaditeľom stále Klazár, to by bolo na facku," doberal si ho, „je to dobrý chlap, mám ho rád, to vieme, ale ako šéf musí byť strašný. To sme tiež zažili."

„Dávno som pána riaditeľa nevidel."

„Ani ja teraz dlhšie nie. Naďa sa občas zastaví u mňa v reštike, ale tiež už dlhšie nebola. Asi toho majú veľa," povedal Alan a vyzeral z toho trochu smutný, „ale na začiatku školského roka volala s Emmou, zrejme kvôli tebe."

„Naďa je..."

„Len mi nehovor, že ťa stále rajcuje ako za starých čias!"

„Ty si idiot, Alan!" ohriakol ho Maxim a pretočil nad ním očami. „A sa netvár, že tebe sa kedysi nepáčila."

„Páčila," prikývol Alan bez okolkov, „komu sa nepáčila? Ale potom som si na rozdiel od teba uvedomil, že to je profesorka a zamiloval som sa do Emmy."

„Stále vyzerá dobre," zhodnotil Maxim a oprel sa na stoličke, „ale ozaj o ňu nemám žiaden záujem. Nikdy som poriadne nemal. Nie som magor. Okrem toho Klazár by ma zabil, no nie?"

„A čo pekné mladé študentky?" mrkol na neho Alan tajomne.

„Na toto by si sa nemal pýtať."

„Prosím ťa," zasmial sa jeho kamarát a ukázal na neho, „nebol si to ty, čo si mi nedávno hovoril, že práca profesora je vlastne super džob, lebo môžeš v kabinete prášiť pekné maturantky?"

„Alan?"

„Áno?" nedočkavo na neho hľadel, akoby čakal, že mu oznámi, že sa to už dávno stalo.

„Žartoval som."

Kamarát nad ním pokrútil hlavou, akoby mu neveril. „To vieš komu hovor."