Doboška

4. Kapitola

M A X I M

Prvý deň prebiehal celkom v pokojnej atmosfére, ak nerátal ignorovanie od Liany Klazárovej. Počas celej hodiny videl, ako si niečo kreslí a zapisuje do zošita. Vôbec mu nevenovala pozornosť a to sa mu nepáčilo. Netušil z akého dôvodu je na neho taká protivná. Žeby to bolo preto, lebo ju nazval prezývkou jej rodičov? Naozaj jej nerozumel a nechcel si vytvárať zlé vzťahy so študentmi.

Sám si dobre pamätal, aké to bolo, keď sa k nemu profesori správali nemiestne a zaškatuľkovali ho ako vyvrheľa školy. Koľká škoda, že stará vrana Rovenská nemôže byť pritom, že sa stal profesorom. O tom nikdy isto nesnívala. Nech jej je zem ľahká.

Preto nechcel on Lianu škatuľkovať podľa toho, ako ju opísala riaditeľka Laurinská, alebo jeho kolegyňa Ela.

Maxim presne vedel, aký profesor chce byť. Prísny, ale pritom pohodový. Taký, na ktorého sa môžu študenti obrátiť vždy, keď to budú potrebovať. Presne tak, ako to mohol urobiť on, keď ju potreboval. Ona mu vždy verila, vypočula ho a často stála na jeho strane. Dokonca aj za čias, kedy sa ešte všetci svorne obávali jej zákonitého. Nehovoriac o tom, ako pomohla Alanovi. Neklamal, keď vravel, že je jeho vzorom a že ho priviedla na túto cestu.

Bohvie, kde by s Alanom boli, keby ju nemali ako triednu učiteľku. Nechcel na to myslieť. Určite by nedopadli dobre.

Cez veľkú prestávku skočil ešte do zborovne. Ostávalo asi pätnásť minút do ďalšej hodiny. Vo vnútri bola Naďa, tiež aj riaditeľka, Ela a profesor Dolanský, o ktorom ani nevedel, že ešte stále učí. Celkom milo ho to prekvapilo, lebo ho vždy mal rád.

„Zdravím," pozdravil sa, sadol si za stôl a siahol po novinách, ktoré boli na stole.

Všetci mu odvetili na pozdrav. Naďa sa hrabala v nejakých papieroch a potom ich z ničoho nič hodila všetky na zem. „Do riti!" zanadávala. Zohla sa po ne a začala ich zbierať po zemi.

Maxim odložil noviny a chcel jej pomôcť, ale zastavila ho poznámka od riaditeľky smerom k jeho bývalej triednej učiteľke. „To ste si stále nevrzli?"

Naďa sa postavila zo zeme, papiere hodila späť na stôl a pozrela sa na ňu. „Nie."

„Koľko to už trvá? Dva týždne?" vypytoval sa Dolanský a hrýzol si spodnú peru.

Maxim sa snažil na ňu nedívať a opäť siahol po novinách. Samozrejme, že im nevenoval ani trochu pozornosti, hoci predstieral, ako si číta niečo o trhovej ekonomike. Namiesto toho dobre počul celý rozhovor. Musel si zahryznúť z vnútra do líc, aby sa nezačal uškierať ako malý chlapec. Nakoniec vzdal čítanie novín, aj tak to bolo nápadne a letmo sa pozrel na svoju bývalú triednu profesorku a ostatných kolegov.

„Jednoducho toho máme veľa," pokračovala Naďa nenútene a jej tvár nadobudla ružový odtieň, „a nestarajte sa. Veď viete, ako to je. Simon má veľa práce, okrem toho je nervózny, lebo stále nevie, či bude, alebo nebude dekanom univerzity a..."

„Stojí mu ešte vôbec?" nadhodil opäť profesor a uškrnul sa. Hral sa s prázdnym pohárikom od kávy z automatu a čakal na jej odpoveď.

„Ale áno, samozrejme," opätovala mu úškrn a klepla červenými nechtami po stole.

„Neviem, čo čakáš, veď je starý," poznamenala riaditeľka a odpila si z kávy, „a nepočúvaš moje rady. Už minule som ti radila, aby ste sa akože náhodou stretli v bare a zahrali sa na to, že sa nepoznáte. Môžete si to tam rozdať na záchodoch a..."

„Sklapni, Táňa!" Nadina tvár bola celá červená a vyzerala, akoby chcela po nej niečo hodiť, ale nič okrem papierov nemala po ruke.

„Och, nebuď taká prudérna, kamoška. Ja to hovorím iba pre dobro všetkých," uškrnula sa menovaná, „keď si sexuálne frustrovaná, správaš sa ako magor."