Doboška

9. Kapitola

L I A N A

„Je ti niečo, Lia?" spýtala sa jej mama, keď obe vystúpili pred bledožltým rodinným domom z auta.

Liana iba pokrútila hlavou a pobrala sa dnu, lebo jej bolo celkom chladno. Mama ju nasledovala, len čo zamkla svoje vozidlo.

Vo vnútri si Liana vyzliekla bundu, vyzula čižmy a z krku si sňala šál. Potom sa otočila na matku, ktorá si vešala kabát na vešiak. Jedovito na ňu vybafla: „Zapatický sa ti neustále bude strkať do zadku?"

„Čože?" nerozumela jej otázke mama. Zohla sa, aby si mohla rozopnúť zips na vysokých čižmách.

„Neustále ťa vyhľadáva, tak ja neviem, chce sa zapáčiť zástupkyni, lebo odtiaľ to je blízko k riaditeľke?" zahundrala Liana a nahnevane rozhodila rukami.

Jej matka sa narovnala, keď sa vyzula. Potom sa nadýchla a zamračila sa na dcéru. „Správaj sa slušne, Liana, je to tvoj profesor."

„Je to idiot!"

„A na to si ako prišla?"

„Neustále ťa vyhľadáva. Asi je na staré ženské, alebo ja neviem!" zvolala Liana nasrdene a dupla nohou.

V tej chvíli si myslela, že jej matka dá facku, ale nič také sa nestalo. Pravda bola, že od svojich rodičov dostávala málo. Iba keď bola menšia a to iba po zadku. Veľmi výnimočne. Teraz si však sama uvedomovala, že prestrelila a jednu by si možno zaslúžila. A stena by jej mohla dať druhú.

Mama na ňu hľadela, neschopná niečo povedať. Potom zavrela oči, pravdepodobne rátala do desať. Keď ich otvorila, trochu sa jej leskli. „Liana, ja ti nerozumiem. Prečo nevieš pochopiť, že mám Maxa rada, ale úplne inak, ako si myslíš? On a Alan mi prirástli k srdcu... a nikdy si takto nevyvádzala pri Alanovi. Môžeš mi povedať, o čo vôbec ide?"

Liana rozhodila rukami. „Alan sa k tebe nikdy nesprával takto!"

„Ako?"

„Zapatický sa k tebe približoval, akoby ťa chcel pobozkať!"

„Už dosť, Liana!" zvolala jej matka dosť hlasno. „Stačilo! Prestaň hovoriť takéto veci. Neuvedomuješ si, že ma urážaš? Čo si o sebe vôbec myslíš? Som tvoja matka a husi som s tebou nepásla!"

„Ten chlap po tebe jednoducho ide," varovala ju Liana a mračila sa. Hoci jej povedal niekoľkokrát, že to nie je pravda, nebola predsa slepá. Videla ako sa jej profesor díva na jej matku. Keby ich nebola vyrušila, určite by sa ju pokúsil pobozkať. Prečo by inak bol pri nej tak blízko?

„Nejde a dosť!"

„Tak prečo sa k tebe tak mal?" Liana si dala ruky v bok a nevraživo hľadela na svoju mamu.

Naďa spojila svoje ruky a stíšila tón svojho hlasu. Na chvíľku opäť zavrela oči a keď ich otvorila, Liana si všimla, že jej po lícach stekajú slzy. „Pretože som plakala..."

„Prečo?"

„To nie je dôležité."

„Ale áno, je! Aj teraz plačeš. Rozvádzate sa s tatinom?" vyslovila svoju najhoršiu obavu a rázom si spomenula na slová svojho profesora, že si má ceniť, že jej rodina je kompletná a milujúca. Cítila, ako sa jej farba vytráca z tváre, dunelo jej v ušiach a pichalo ju pri srdci. Veľmi sa bála, že jej mama odpovie kladne.

„Čože?" Ona však rázne pokrútila hlavou. „Nie, to naozaj nie. Nesúviselo to s tvojím otcom."

„Zas si tehotná?"