Doboška

20. Kapitola

M A X I M

„Maxo, poznám ťa vyše dvadsať rokov a som si istý, že mi niečo tajíš."

„Ale kdeže," pokrútil Maxim hlavou.

Sedeli s Alanom na pive a on mu naozaj nerád klamal, avšak bál sa mu priznať, ktorým smerom kráča jeho srdce. Bol si istý, že Alan by sa najprv smial, potom by sa mu snažil dohovoriť a nakoniec by to nejako pochopil. Emma by bola tvrdší oriešok, u nej by to trvalo dlho, kým by to pochopila, ak vôbec.

Alan sa oprel na stoličke a ruky si prekrížil na hrudi. „Nie som včerajší, kamarát. Niečo mi tajíš."

„Dobre, poviem ti to," zastonal Maxim a nakoniec sa rozhodol povedať mu pravdu. Alan by do neho aj tak rýpal a skôr, či neskôr by to z neho aj tak dostal. Nadýchol sa, trochu sa nahol cez stôl k nemu a potichu šepol. „Niekoho mám. Teda, nie je to nijaký oficiálny vzťah a nie, nepozeraj sa tak na mňa, nie je to o sexe. Ten ešte ani nebol a ani tak skoro nebude."

Alan prekvapene zaklipkal očami. Skúmalo mu hľadel do tváre a snažil sa spracovať to, čo mu jeho najlepší priateľ práve povedal. „Ty si zamilovaný?"

„Očividne."

„Kto je to?"

„To je zložité."

„Študentka? Maxo, ale veď o tom sme sa bavili, čo ti už nadobro preskočilo?"

„Ako keby sme si vyberali, do koho sa zamilujeme, však?" zamračil sa na neho Maxim a nepáčilo sa mu, ako ho kritizuje, aj keď povedome vedel, že má pravdu. Jeho vzťah so študentkou naozaj nebol vhodný. Ale ostávali len štyri mesiace do konca školského roka a potom už Liana školy skončí a prestane byť jeho študentkou. Potom budú môcť mať normálny a oficiálny vzťah.

Alan pokrútil hlavou a očividne mu došli slová. „Max, ale..."

„Je to silnejšie ako ja, ako my," prehovoril Maxim a pokračoval v rozprávaní, „ale ako som ti povedal, nespal som s ňou. A ani to nemám v pláne, kým sa neskončí školský rok."

„Potom už nebude študentka, to dáva logiku," prikývol jeho spoločník a jeho prekvapilo, že sa ani nespýtal na to, o koho ide. Pravdepodobne ho poznal natoľko dobre, že mu to ani hovoriť nemusel a Alan sa dovtípil sám. „Emma ťa zabije."

„Viem."

„A ak ťa náhodou nezabije Emma, tak ťa stopercentne zabije Klazár," povzdychol si Alan, „tak aká hudba ti má hrať na pohrebe?"

„Nie si vtipný."

„Och, kiežby to bol vtip. To celé."

„Nie, nie je to tak," pokrútil hlavou Maxim, „mám ju rád, viac než rád. Liana je úžasná, rozumieme si, je iná, ako som si pôvodne myslel. V skutočnosti je nesmierne milá, dobrosrdečná a dokázal by som sa s ňou rozprávať hodiny."

Alan sa na neho uškrnul. „Znieš, akoby si mal pätnásť."

„Keby som mal pätnásť snažil by som sa jej silou mocou dostať do nohavičiek," poznamenal, „ale tým, že som už dávno dospelý, viem, že všetko má svoju postupnosť a svoj čas. Niežeby sa s ňou nechcel vyspať, ale tento raz musím počkať."

„No, aspoň že si ju ozaj ešte neprášil," zahundral Alan, ktorému sa to ani náhodou celé nepozdávalo, „to by mohlo celú situáciu zhoršiť. Hoci, aj za to, že si pobozkal, by ťa mohli pokojne vyraziť."

„Viem."

„Pozri, Maxo, je to tvoj život. Ale uvedomuješ si, do čoho ideš? Áno, môže ťa to stáť tvoju prácu, to sme už prebrali, ale uvedom si aj ďalšiu vec. Liana je mladá, ty si raz tak starý ako ona. Máš skoro štyridsať a ona len teraz začala žiť. To nemôže fungovať..."