Doboška

30. Kapitola

M A X I M

„Ak ti pomôže, keď mi jednu vrazíš, tak to pokojne urob," povedal jej úprimne a nastavil svoje líce.

Naďa na neho chvíľku iba nemo hľadela, v očiach mala najväčšie sklamanie sveta, ale neudrela ho. „Môžem ísť ďalej?"

Maxim odstúpil od svojich dverí a vpustil ju do svojho bytu. Od Liany vedel, že to rodičom povedala a že to dopadlo katastrofálne. Pravda bola, že ešte v noci čakal, že príde Klazár a skoncuje s jeho životom. O to viac ho prekvapilo, keď ráno na prahu svojich dverí videl stáť ju.

Bola zvláštne smutná, sklamaná, ešte nikdy ju nevidel, aby sa na neho takto dívala. Ani vtedy, keď s Alanom vymaľovali záchody na modro, ani vtedy, keď dali Klazárovi škrečka do riaditeľne. Nikdy sa na neho takto nedívala.

Dokonca vyzerala inak, ako bol zvyknutý. Vlasy mala v drdole, nebola vôbec namaľovaná a na sebe mala obyčajne letné šaty. Žiadne šperky, chýbal aj zásnubný prsteň od Klazára i obrúčka. Maxima oblial studený pot a vôbec sa mu to nepáčilo.

Naďa si vyzula baleríny a položila k ním aj svoju kabelku. On ukázal na dvere svojej obývačky. Nasledoval ju dnu a ponúkol jej niečo na pitie, ale nič nechcela. Dokonca si ani nesadla. Len tam stála, dívala sa na neho a on sa cítil stále horšie a horšie.

„Naďa, vysvetlím ti to..."

„To by nebolo od veci," hlesla.

„Ja neviem, ako sa to stalo, ale prisahám ti, že som s tým bojoval. Naozaj som sa snažil, ale bolo to silnejšie ako ja. Milujem Lianu. Je úžasná, má veľké srdce, mám sa s ňou o čom rozprávať..., viem, že to znie neuveriteľne. Ale ty možno ani len netušíš, aká skvelá je, teda tušíš určite, je to tvoja dcéra, ale chápeš, čo tým chcem povedať? Dostala ma, úplne mi učarovala a ja som stratený..., nech som robil, čo som robil, nemohol som ju dostať zo svojej hlavy, ani srdca. Prisahám, že kým bola moja študentka, tak sa medzi nami nič hlbšie nestalo. Teda len posledný deň maturít, ale..."

Nadina tvár bola bledá ako jeho stena v jeho obývačke. Počúvala každé jeho slovo, ale stále sa mračila a krútila hlavou. „Toto nejde, Maxim. Ty si profesor, mal by si mať zodpovednosť. Ja som ti zverila svoje dieťa a ty si..."

„Nikdy by som jej neublížil..."

„Pozri, Maxim," Naďa k nemu urobila krok a zadívala sa mu do očí. Z jej hlasu mu prešiel mráz po chrbte a zježili sa mu chĺpky na celom tele. Väčšinou ho neoslovovala celým menom a nikdy nie takýmto tónom hlasu. „Jedna vec je, že si dobrý človek, že ťa mám rada, že si ťa vážim. Ale druhá vec je, že si ma nesmierne sklamal. Zradil si moju dôveru. Toto jednoducho nejde."

„Viem," prikývol a sklopil pohľad, „a to je to jediné, čo ma mrzí. Že som zradil tvoju a Simonovu dôveru."

„A čo tvoja kariéra?"

„Neviem," odvetil jej úprimne a zahryzol si do jazyka tak silno, že pocítil kovovú chuť krvi v ústach. Preglgol a dodal: „Rád robím svoju prácu, ale ak sa to rozkríkne, čo sa isto stane a ja o ňu prídem, budem nešťastný. Ale Liana mi za to stojí. Láska je predsa viac ako kariéra, no nie?"

„Ty si blázon," prehlásila.

„Asi áno," pripustil.

Naďa si povzdychla a hrýzla si spodnú peru. „Ja viem, čo si myslíš," šepla.

„Čože?"

„Urobila som v jej veku to isté. Dokonca som Danielovi prepadla natoľko, že som s ním čakala dieťa. Lenže on bol ženatý a mal syna. Ja viem, že o tom vieš, Maxim. O všetkom. Hovoríš, že som tá posledná, ktorá by mala svoju dcéru súdiť. Bola som o dosť viac hlúpejšia ako ona. Liana aspoň od začiatku vedela, že ty ženatý nie si."