Doboška

12. Kapitola

M A X I M

„Asi som už mal dosť, pani riaditeľka," povedal jej, keď mu podávala ďalší pohárik s whisky. Nedokázal jej a Marcelovi konkurovať. Hlava sa mu krútila, ale nielen z alkoholu, ale predovšetkým z Liany Klazárovej, ktorú pozoroval na tanečnom parkete s kamarátkami.

Niečo na nej jednoducho bolo.

Dnes vyzerala úžasné. Žlté saténové šaty jej dokonalo obopínali krivky. Vlny vo vlasoch jej nesmierne svedčali. Vyzerala staršie s výrazným líčením a červeným rúžom na perách. Pri tancovaní mu ani raz nestúpila na topánku, ani raz sa nepomýlila v krokoch. Bolo to, akoby sa vznášala. A on od nej nemohol odtrhnúť pohľad.

„Som šialený," zahundral sám pre seba.

„Vravel si niečo, Max?" nahla sa k nemu riaditeľka a mierne do neho drgla.

„Nie, nič," odvetil jej, „idem sa trochu vyvetrať, vážne som mal dosť."

Vstal od stola, prehodil si sako a vybral sa von z hotela, v ktorom sa konala stužková slávnosť.

Vonku bolo chladno, ale dúfal, že mu to pomôže vytriezvieť nielen z alkoholu, ale aj z myšlienok na to dievča. Áno, bolo to iba dievča, nemohol na ňu myslieť. Nebolo to normálne, nedávalo to žiaden zmysel. Mal jej však plnú hlavu. Keď zavrel oči, videl jej úsmev, jej veselé veľké oči. Už dávno sa mu toto nestalo, že by nedokázal nejakú dostať z hlavy.

Toto však bolo zlé. Nemohol ju tam mať. Nehodilo sa to. Bola jeho študentka a predovšetkým to bola aj Nadina dcéra a on nechcel sklamať jej dôveru. Nehovoriac o tom, že v tomto prípade by sa naozaj bál aj Klazárovej reakcie.

Vážne mi šibe, zhodnotil v duchu, žiadnej reakcie sa báť nemusím, lebo nesmiem urobiť nič proti pravidlám. Je to moja študentka. Bodka.

Prešiel až k tmavému parkovisku a po chvíľke počul známy smiech. Videl ich kráčať ruka v ruke. Naďa sa na niečom smiala, na sebe mala Klazárov kabát. Bolo vidieť, že sa stále veľmi milujú.

„Čo sa tu potuluješ, Maxim?" spýtal sa ho bývalý riaditeľ, keď si ho všimol.

„Musel som zdrhnúť pred riaditeľkou," vymyslel si rýchlo.

„Ide po tebe?" spýtal sa ho ihneď a nadvihol kútiky úst.

„Simon!" ohriakla ho manželka a pevnejšie sa k nemu privinula, pričom sa tvárila pobavene. Vlasy mala trochu strapaté a líca červené. Maxim radšej vypustil myšlienku na to, čo tí dvaja robili v aute.

„To je jej štýl, neboj sa," zasmial sa Klazár neobvyklým smiechom. Očividne mal dobrú náladu. Maximovi napadlo, či nepil, ale keďže v ruke držal kľúče od auta, ihneď to zamietol. Klazár by neporušil takéto pravidlo, na tie on dbal ako oko v hlave. „Aj na mňa to kedysi skúšala, ale základ je, ignorovať to."

„Ale nehovor," zasmiala sa Naďa.

„Láska, miliónkrát som ti vravel, že ženy po mne idú," pozrel sa na ňu a mrkol.

„Nuž, aby som sa začala báť, pán dekan," venovala mu Naďa úškrn a potom sa usmiala na Maxima, „tak, prečo si pred ňou utiekol?"

„Nezvládam s ňou piť," ozrejmil im to Maxim a mal pocit, akoby mal osemnásť rokov.

Klazár nadvihol obočie a potláčal smiech. „Táňa pije ako dúha, jej nemôže nik konkurovať."

„Ale no, Simon," Naďa nad ním krútila hlavou, „to nie je pravda. Nehovorím, že si občas nevypije, ale nie je to žiadna alkoholička. To je dobré, že jej nestíhaš, Maxim, o nič neprichádzaš."