Doboška

31. Kapitola

L I A N A

Maxim jej podrobne opísal celú návštevu jej rodičov. Nehneval sa na ňu, bol len dosť nešťastný. Stále opakoval, ako zradil ich dôveru a Liane to zrazu bolo naozaj ľúto. Na druhej strane sa jej páčilo, ako si jej rodičov váži a má ich rád. Budilo to v nej pekné pocity a zamilovala sa do neho zase o kúsok viac.

Musela sa však smiať, keď jej Maxim rozprával, ako si jej otec kľakol pred mamu na kolená a prisľúbil jej, že bude pokojne aj žehliť.

„Ak sa to raz utrasie, tak to bude pekná rodinná historka," zasmiala sa Liana a položila mu ruku na líce, „chápeš, môžeš sa mu posmievať a vyťahovať to na oslavách, ako kľačal na zemi a žiadal mamu o odpustenie. A dokonca sľúbil, že bude žehliť, čo z duše neznáša a v živote som ho nevidela vyžehliť si ani jednu košeľu. Podľa mňa to ani nevie."

„Neviem si predstaviť dimenziu, kde by som bol vítaný na vašich rodinných oslavách," povzdychol si Maxim a zotrel si pot z čela.

„Hlavu hore, pán profesor," mrkla na neho Liana a pohladila ho po strnisku, „to sa utrasie. Netvár sa už, prosím, tak."

„Rád by som, ale prisahám ti, Lia, že by bolo lepšie, keby mi jednu vrazil," hlesol.

„Tiež ma mrzí, že kvôli nám kričal na mamu," prikývla Liana a úškrn z jej tváre zmizol.

„Ona za to nemôže..."

„Ja viem, že nie, ale čo už narobíme. Stalo sa. Ja viem, že to je celé teraz na dve veci, pretože vôbec neviem, čo sa bude diať. Mama mala pravdu s tým, čo ti vravela, že dokonca môžem znovu skladať maturitné skúšky. A nehovoriac o tom, že ma bolí pomyslenie, že prídeš o svoju prácu. Si dobrý profesor, robíš to zo srdca a bola by to škoda. Pre teba i pre decká. Mrzí ma to, Max."

„To nie je tvoja vina, Liana," ubezpečil ju pohľadom do očí, „ale budeme sa musieť tomu nejako postaviť."

„Samozrejme," prikývla.

„Nedovolím, aby ťa niekto očiernil a nútili ťa znovu skladať maturitné skúšky, alebo ťa preskúšavali z účtovníctva a ekonomiky," prehlásil.

Lianu z toho oblial studený pot. Naozaj sa jej nepáčila predstava, že by musela všetko zopakovať. Začala sa spoliehať na to, že keď to mama povie Táni, tak ona niečo vymyslí, aby sa to nerozšírilo po škole, a aby Maxim neprišiel o svoju prácu. Bola to naivná predstava, to jej bolo jasné, ale na druhej strane nikto nemohol dokázať, že spolu naozaj niečo na škole mali. Dávali si pozor, isto nik nemal ani len kúsok podozrenie a okrem toho sa mu oddala skoro až na konci školského roka. Liana vážne v hĺbke svojho srdca dúfala, že to dopadne dobre.

„Mala by som ísť, Max," poznamenala a vtisla mu jemný bozk na pery, „myslím, že ma čaká ešte dlhá prednáška o živote."

„Áno, ja som už svoju mal."

„Ty sa ich trochu bojíš, však?"

„Vašich?"

„Uhm."

„Nebojím sa ich, Lia, preboha," pokúsil sa zasmiať, ale nebolo to veľmi presvedčivé, „len si ich veľmi vážim. Dobre, priznávam sa, že z tvojho otca som na škole mával strach, ale keď on sa dokáže tváriť akoby ho sral celý svet. Vieš, asi preto je to celé také ťažšie. Keby som sa zadíval do študentky, ktorej rodičov nepoznám, bolo by to možno jednoduchšie. Lenže tvoju rodinu poznám, prijali ma medzi seba a ja som ich zradil. Nechtiac, ale urobil som to..."

„Ale nemohol si za nimi nakráčať a povedať im – chcem vašu dcéru, dáte mi ju?" mykla plecami Liana. „Tak by to nebolo o nič lepšie, chápeš?"