Doboška

13. Kapitola

L I A N A

„Počúvaš ma vôbec, Liana?" Zara jej lúskla prstami pred očami.

Nevnímala ju, vôbec ju nevnímala. Myšlienkami bola pri svojom profesorovi. Páčilo sa jej, ako sa na ňu pozeral, pretože už dávno jej nikto nevenoval také priam horúce pohľady. Liana vedela, že mal trochu vypité, rovnako ako ona, ale ten tanec bol pre ňu dosť intímny. Aj keď ho stretla pri šatni a naprávala mu šál, vtedy jej srdce bilo ako splašené. Chcela ho požiadať, aby neodchádzal. Dokonca na malú chvíľu dúfala, že by ju mohol pobozkať. Krútila sa jej z toho hlava.

Nie, nie, nie, lamentovala vo svojom duchu. Nemohla stratiť hlavu práve pre neho. Toto sa jej naozaj nemohlo diať. Snažila sa sama seba upokojiť a ubezpečiť, že to je iba sila okamihu, že to nie je reálne. Len čo sa doma vyspí, všetko to zase pominie.

Určite nie je zamilovaná do svojho profesora.

Neprichádza do úvahy, neprichádza. Je to nonsens. Totálny nezmysel. Vzchop sa, okamžite!

„Liana!" hlasno zvolala jej najlepšia priateľka.

Konečne opustila svoje myšlienky a všimla si Zaru, ako na ňu nechápavo hľadí. Pokrútila hlavou, snažila sa vrátiť do reality a spýtala sa jej: „Hovorila si niečo?"

Zara si odula spodnú peru, premeriavala si ju pohľadom a zamračila sa. „Áno, už asi päť minút na teba hovorím a ty sa pozeráš skrz mňa. Si niekde úplne inde. Zaujímalo by ma..., kde?" Prstom na ňu ukázala a čakala na odpoveď.

„Nikde," snažila sa ju ubezpečiť Liana. Našťastie jej to išlo. Hlas sa jej netriasol a dokázala sa priateľke dívať priamo do očí. V zatajovaní pravdy bola naozaj dobrá. „A čo si chcela?"

„Stella stále reve," poznamenala Zara, otočila sa jej chrbtom a obzerala sa vo veľkom zrkadle, ktoré bolo oproti šatni. Napravila si pokrčenú sukňu na bledoružových šatách, ktoré ladili k jej ružovým vlasom. Našpúlila pery a zatancovala do rytmu piesne, ktorá sa ozývala z hotelovej sály.

„A čo že Stella stále reve?" mykla plecami Liana a tiež skontrolovala svoj vzhľad v zrkadle, aj keď už nemala byť pre koho pekná. Videla, že naozaj odišiel. Ostalo sa jej z toho akosi smutno a úzko.

„Nič. Vanda a Timea ťa hľadali," vravela Zara a oprela sa o stenu. Čakala, kedy sa vráti Lianin brat, ktorý si odbehol na záchod, hneď ako prišiel.

„Dobre, idem," prikývla Liana, „a ty si uži večer s mojím malým bratom."

„Nie je malý," uškrnula sa na ňu priateľka a spojila si ruky na prsiach.

„Sklapni, Zara!"

„Tak neprovokuj," zasmiala sa a potom sa jej oči rozžiarili, keď zbadala Simona. Rozbehla sa k nemu a skočila mu do náručia. Ihneď ju pobozkal a rukou jej prešiel po zadku. Potom spolu odišli do sály.

Liana za nimi hľadela a kútiky úst sa jej nadvihli k úsmevu. Vo svojom vnútri bola za nich rada. Zara si zaslúžila niekoho slušného, bola dobré dievča a Simon ju mal naozaj rád. Samozrejme, že aj svojmu bratovi priala dobrú priateľku a nie nejakú namyslenú kravu, akou napríklad bola jej spolužiačka Stella.

Doteraz mala chuť ju zaškrtiť, keď ju videla, ako sa vtiera Zapatickému a žiada ho, aby si s ňou zatancoval. Samozrejme, že mu pritom skoro strčila svoje obrie prsia až do tváre. Liana sa zamračila na svoj obraz v zrkadle, pred ktorým stále stála. Jej prsia ani zďaleka neboli také veľké, ako mala jej spolužiačka. Práveže boli dosť malé, mávala z nich dosť veľké mindráky a stále si želala, aby boli aspoň o dve čísla väčšie. Dnes však mala celkom dobre vypchanú podprsenku, že jej výstrih ako tak vyzeral.