Doboška

26. Kapitola

M A X I M

„Prosím, už neplač, doboška," žiadal ju, keď sa jej po tvári kotúľali ďalšie slzy, ktoré jej zotieral bruškami prstov.

„To je teraz od šťastia," pousmiala sa Liana a pohľadom na ňom visela, „tiež ťa milujem, Max."

Ako krásne to znelo z jej úst. On svoje slová myslel skutočne vážne. Už dávno ich nevyslovil, ale teraz cítil, že na ne bola tá správna chvíľa. Stále v ňom burcoval hnev na toho chlapa, ktorý Lianu slovne obťažoval.

Maxim to mal celé znovu pred očami. Objal Lianu, aby sa aspoň na chvíľku zbavil zlých spomienok a ďakoval Bohu, že sa jej nič nestalo. Nemohol uveriť, že sa ju ten profesor z inej školy, pokúšal za bieleho dňa zneužiť priamo v budove školy. Bolo mu z toho celého na vracanie.

„Trasieš sa," šepla Liana.

Odtiahol sa od nej. Pohladil ju po vlasoch a potom aj po líci. Jeho ruka tam zotrvala a ona sa do nej oprela. Pozrel sa jej do očí. „Všetko to bude v poriadku, áno? Vezmem ťa za mamou."

„Uhm," šepla Liana a zo zeme si vzala svoju tašku.

Maxim otvoril dvere, zamkol svoj kabinet a potom sa vybrali po chodbe, až dorazili do vestibulu školy. Liana ho zrazu chytila za ruku a silno mu ju zovrela. A vtedy sa Maxim pozrel pred seba a zbadal toho odporného červa.

Ani nevedel ako, ale Lianinu ruku pustil, rozbehol sa k tomu chlapovi. Chytil ho pod krk a oprel o stenu vestibulu. „Čo si si to dovolil, ty skurvený hajzel?" sykol na neho.

Chlap mu hľadel do očí, potom pohľadom zavadil o Lianu. „Neviem, o čom hovoríš. Okamžite ma pusti!"

„Ja ti dám obťažovať nevinné dievčatá!" zahučal Maxim, pustil chlapa jednou rukou, aby mu ňou mohol vraziť priamo do tváre. Potom ho pustil aj tou druhou, ktorou ho držal za sako.

Chlap sa zosunul popri stene na zem. Chytil sa zakrvavený nos a zamračil sa na Maxima. „Nevinné, to určite!"

Maxim ho znovu chytil za sako a vytiahol ho hore na nohy. „Zabijem ťa, ty kretén!"

„Aha, takže ty s ňou šukať môžeš a nik iný nie?" uškrnul sa na neho.

Pustil ho, ale chlap sa udržal na nohách aj po tom, čo mu znovu jednu vrazil medzi oči. Samozrejme, že sa mu to pokúšal vrátiť, ale Maxim bol rýchlejší a presnejší. Lenže potom ho niekto odtiahol od toho sviniara a on si uvedomil, že vestibul je plný ľudí.

Liana plakala na lavičke pri šatniach. Marcel ho silno zvieral a riaditeľka na oboch kričala, ale Maxim sa nedokázal sústrediť na jej slová.

„Obťažoval ju!" vyhŕkol zo seba náhle. „Chcel, aby s ním išla na záchody kvôli lepšej známke!"

„To nie je pravda, to dievča klame. Ona sa mi to ponúkla, lebo nebola spokojná, ako odpovedala!" bránil sa profesor z inej školy a rozhadzoval okolo seba rukami. Jeho nik nedržal, pretože on sa nepokúšal útočiť na Maxima.

„To je lož!" sykol Maxim a všimol si, ako sa Liana ešte viac rozplakala v náručí svojej mamy, ktorá bola bledá ako stena. Snažil sa vytrhnúť Marcelovi, aby si to ručne stručne mohol opäť vybaviť s tým kreténom, ale kolega ho držal priveľmi silno. „Ona neklame. Liana neklame."

Vo vestibule počul ďalšie kroky. „Čo sa deje?"

Maxim zo seba striasol Marcela a otočil sa za známym hlasom. Vedel, že mu všetci veria, že každý vie, že Liana neklame, ale potreboval aj ďalšiu oporu, aby sa dostalo spravodlivosti. Tento raz vedel, že to tak bude, pretože prišiel človek, ktorý sa o to postará. Ako vtedy...