Doboška

7. Kapitola

L I A N A

Celú cestu do zverimexu nadávala sama sebe, že to bol naozaj hlúpy plán. Možno keby zohnala iné zviera, klaplo by to lepšie. Lenže aké? Pavúkov a hadov sa bála, a žiadne iné by nemalo nejaký efekt. Pokašľala to a teraz bude musieť byť celý mesiac po škole s tým neznesiteľným chlapom. Akoby už toho nemala dosť veľa. Hodiny navyše kvôli maturite a teraz toto. Taký štvrtok ani nebude musieť ísť domov a bude môcť rovno prenocovať v škole.

Hlupaňa, čo si čakala?

V obchode pre zvieratá kúpila tú najdrahšiu klietku. Dokúpila všetko dôležité pre škrečka a nezabudla vziať účet. Pár eur musela nakoniec doplatiť, ale to jej nevadilo. Mala zvieratá celkom rada, ak nerátala tie hady, pavúky, komáre a inú háveď. A ako menšia vždy škrečka chcela. Nikdy ho nedostala, lebo jej mama s nimi práve nesympatizovala.

„Nech sa páči," riekol jej profesor a podával jej papierovú bankovku, „je to celé na mňa."

Liana si od neho vzala peniaze, ktoré doplácala a vložila si ich späť do peňaženky. Škrečok už bol v bezpečí svojej novej klietky. Napil sa z napájadla, zjedol kúsok jedla a potom sa uložil na spánok. Pozorovala ho a usmievala sa.

„Očividne sa mu v novom domove páči," poznamenal Zapatický a kontroloval papiere na stole. Niektoré boli trochu poobhrýzané, lebo Liana mu škrečka položila presne na stôl, keď sa jej podarilo dostať sa do jeho kabinetu.

„Uhm," prikývla a prezerala si jeho nástenku nad pracovným stolom. Mal tam kresby, ktoré pravdepodobne nakreslila malá Naďuška, ale nemienila sa ho na to pýtať. Okrem toho tam mal aj jej fotografiu a rozvrh hodín. Inak tam nemal nič osobné. Vedela síce, že je slobodný, ale nemal na stole žiadne rámčeky s fotografiami, ako to mala napríklad jej mama vo svojom kabinete.

Za to, keď obrátila pohľad na stranu kabinetu, kde mala svoj pracovný stôl Fábryová, tak to bolo ako tisíc aj jedno. Ona mala nástenku preplnenú svojimi fotografiami z cestovania po svete. Na stole sa jej váľali farebné papieriky, učebnice, spisy a kopec papierov. Nechýbala jej tam ani použitá šálka od čaju, farebná zošívačka. Červený rám s fotografiou, na ktorej opäť bola ona s nejakou kamarátkou. Na rozdiel od nej bol Zapatického stôl nesmierne uprataný. Netušila, či je to tým, že je poriadkumilovný, alebo sa ešte nestihol v kabinete udomácniť.

Tiež usúdila, že majú aj žalostne malý kabinet. Našťastie nebol preplnený skrinkami. Obaja mali len jednu. Fábryová samozrejme tu väčšiu. A pri dverách mali vešiak na kabáty a veci. Na okennej parapete bol až jeden kvet a aj ten vyzeral zoschnuto.

„Tak zajtra začneme s výkonom tvojho trestu," oznámil jej profesor a v duchu sa na tom očividne dobre bavil.

„Táto škola je ozaj ako basa," nadhodila, prestala si obzerať jeho kabinet a zaškerila sa na neho.

„Boli dni, kedy som si to tiež myslel," rozprával jej, pričom otvoril svoj pracovný kufrík a hodil si tam nejaké dokumenty. Potom ho zavrel, vypol notebook a otvoril jej dvere. „Avšak táto škola bola to najlepšie, čo ma stretlo. Našiel som si tu priateľov a..."

Odmlčal sa, ale Liana povedome tušila, čo jej chcel povedať. Opäť pravdepodobne narážal na jej mamu, svoju bývalú triednu učiteľku, ktorá ho nakoniec naviedla na túto profesiu. Koniec koncov jej to prišlo aj celkom milé, že ho práve jej mama dokázala takto ovplyvniť. U študentov bola naozaj populárna a hoci Liana len málokedy zažila hodiny s ňou (len v prípade, že zastupovala), veľa o nej počúvala od iných. Čím bola staršia, tým bola pyšnejšia, že je jej dcérou. Aj keď teraz sa na ňu stále trochu hnevala kvôli incidentu s nemenovaným profesorom.