Doboška

22. Kapitola

M A X I M

Keď v pondelok zazrel Lianu v škole, neprekvapilo ho, že mala na sebe čierne oblečenie. Už cez víkend mu poslala správu, čo sa stalo. Tiež mu bolo veľmi ľúto Arie. On síce s otcom dobrý vzťah nemal, ale predsa len by bol nešťastný, keby sa mu niečo stalo a nedajbože by zomrel. Od Liany vedel, že Aria svojho otca zbožňovala. Muselo to byť pre celú rodinu príšerne.

Naďa do práce dnes neprišla, pravdepodobne zostala doma pri svojej najstaršej dcére. Ela zastupovala všetky jej hodiny, tam kde sa dalo a nekrylo sa to s jej rozvrhom.

Maxim sa celý deň zúfalo túžil rozprávať s Lianou, ale akosi ju vôbec nevedel vystihnúť osamote. Do kabinetu ju vziať nemohol, lebo dnes Ela končila neskôr ako on. Na hodine podnikovej ekonomiky bola Liana mimo. Bola bledá ako stena a čierne oblečenie iba umocňovalo jej smútok.

Po ceste zo školy ju ale stretol na pri autách. Okolo bolo stále veľa študentov, ale aj tak sa odvážil a oslovil ju. „Veľmi ma to mrzí."

„Vďaka," prikývla.

„Čakáš na otca?"

„Áno a tiež aj na brata. Mama ostala s Ariou, ale zajtra už príde do práce, doma s ňou bude tatino a Samo, môj švagor. V stredu príde jej brat Dávid," vysvetľovala mu potichu, „je na tom dosť zle."

„To mi je ľúto, keby ste niečo potrebovali..."

„Vďaka," prikývla a smutne sa na neho usmiala.

Maxim sa už dlhšie nemohol okolo nej obšmietať. Okrem toho zbadal Klazárove auto a tiež z budovy práve vyšiel Lianin brat. „Večer mi napíš, dobre?"

„Áno."

Venoval jej povzbudivý úsmev a pobral sa s k svojmu autu, aby nebol nápadný. Po ceste zamával Klazárovi a rýchlo nastúpil do svojho vozidla. Mal z toho celého blbú náladu. Okrem toho nikdy nevidel Lianu takú smutnú, hoci chápal, že je určite veľmi nešťastná hlavne kvôli svojej sestre.

Smrť si ale nevyberá. Nikto nevie, kedy si pre neho príde.

***

Na Naďu natrafil až v stredu v zborovni. Vyzerala veľmi nevyspato a tiež bledo podobne ako Liana. Mala na sebe čierne šaty a čierne pančuchy. Vlasy mala zopnuté vo vrkoči a zdalo sa, akoby nevnímala, čo sa okolo nej deje.

„Úprimnú sústrasť," riekol jej Maxim a poťapkal ju po ramene.

Spamätala sa a pozrela sa na neho. „Áno..., ja..., vďaka."

„Povieš aj Arii?"

„Samozrejme," prikývla a opäť pohľadom skúmala nejakú škvrnu na stole, „je to od teba milé, Max."

Maxim si vzal zo skrinky usb kľúč, na ktorom bol nahraný účtovný program. Do zborovne prišla aj riaditeľka a zúfalo sa pozrela na Naďu. „Mala si zostať doma," zhodnotila.

„Nemohla som," pokrútila hlavou, „tu prídem na iné myšlienky. Okrem toho s Ariou je už Dávid. V pondelok to bolo peklo, nič nechcela jesť. V utorok ostal doma Simon a aspoň on ju prehovoril, aby niečo zjedla a vypila. Dnes je už s bratom a obaja sa potrebujú navzájom."

„Kedy je pohreb?"

„V piatok o jednej."

„Uhm, tvoje hodiny budú suplované celý deň. Moja a Marcelova posledná odpadne, pretože obaja chceme byť pri Arii," prikývla.

Maxim sa cítil v tejto konverzácií navyše a tak sa pobral späť do svojho kabinetu. Narazil tam na Elu, ktorá sa snažila rýchlo niečo zjesť a pritom vypracovávala niečo na počítači na svoje hodiny.