Doboška

8. Kapitola

M A X I M

Na druhý deň po vyučovaní, mu Liana Klazárová zaklopala na dvere kabinetu. Vpustil ju dnu a potiahol k svojmu stolu prázdnu stoličku od Ely, ktorá už odišla domov. Ona však najprv podišla k parapetnej doske, kde bola klietka so škrečkom, aby ho pozdravila. Vybrala ho na chvíľku odtiaľ a pohladila ho po kožúšku. „Nemôžete mu dať normálne meno?"

„Čo sa ti nepáči na Kamošovi?"

„Napríklad to, že to nie je meno?" nadvihla obočie.

„Premyslím si to," prisľúbil jej.

„Fajn," odvetila, vložila škrečka späť do klietky a potom si sadla na voľnú stoličku a očakávala svoj trest za to, že vďaka nej Kamoša vôbec mal.

„Rozmýšľal som celý deň, čo ti mám dať vôbec robiť. Býval som často po škole. A tresty boli rôzne, raz som musel umývať hajzle..."

„No fuj, tak to nebudem robiť ani náhodou. Rovno mi môžete dať dvojku zo správania!" zháčila sa Liana, zložila si ruky na prsiach a rázne pokrútila hlavou.

Maxim sa zasmial. „Za ten trest som si mohol sám. So spolužiakom sme ich vymaľovali na modro."

Liana sa na neho prekvapene pozrela a nadvihla obočie. „Aký ste na to mali dôvod?"

„Asi žiadny, len sme to považovali za vtipné," povedal Maxim a kútiky úst mu cukali, lebo sa chcel zasmiať. Nezdalo sa mu to však vhodné. Teraz bol profesor a nemohol podporovať svoje činy, ktoré urobil v mladosti. „A nie, neboj sa, nemám v pláne ťa nútiť umývať záchody."

„To som skutočne rada, pán profesor," prikývla Liana, „tak čo mám robiť?"

„Pomôžeš mi opravovať písomky," oznámil jej.

Opäť sa na neho prekvapene pozrela. „Čože?"

„Si dobrá v účtovníctve a tvoju už mám opravenú, takže ti ju dám ako vzor," vysvetľoval jej a podal jej vlastnú písomnú prácu, na ktorej mala jednotku a plný počet bodov. Všimol si, ako sa usmiala, keď to zbadala. Očividne jej na známkach záležalo.

Rázom si uvedomil, že má nádherný úsmev, ktorý často u nej nevidel, keďže sa na neho zvykla iba mračiť a uškierať.

„Vy mi teda dôverujete," prehodila a vzala si od neho červené pero, ktoré jej podával.

„Vždy som si myslel, že opravovanie písomiek bude skvelé, ale vlastne to je celkom nuda," zhodnotil Maxim, „občas sa objavia nejaké perly v teórii, ale inak. Slabota."

Liana sa zasmiala a vzala si od neho pár prác, ktoré jej podal. Prisunula sa na stoličke bližšie a pustila sa do prvej a on tiež.

Niekoľkokrát si musel utrieť kvapôčky potu na šiji. Nemal ani len tušenie, prečo sa tak v jej prítomnosti potil. A to už dokonca otvoril aj okno. Liana sedela, potichu pracovala, práve do jednej písomnej práce urobila celkom slušné červené more. Na konci vždy zrátala body a napísala ich hore na papier a on potom pridelil známku.

Išlo jej to od ruky a on sa snažil sústrediť na svoju robotu, ale po chvíli si uvedomil, že to absolútne nedokáže. Všetko na papieri sa mu vlievalo do veľkej machule. Bolo mu jasné, že nechať ju mesiac po škole, bol zlý nápad. Zajtra jej bude musieť vymyslieť iný trest a mimo jeho kabinet. Nerozumel tomu, čo s ním to dievča robilo.

Lenže Liana už bola skôr mladá žena. Vyzerala trochu staršie ako na osemnásť rokov a aj rozprávala na úrovni a nie ako jej spolužiaci. Vedela sa vyjadrovať (očividne zásluha matky) a až na jej pár zlomyseľnosti mu prišla dospelejšia ako bol on v jej veku. Znepokojilo ho, ako o nej uvažuje. Bola predsa jeho študentka, okrem toho si dobre uvedomoval, koho je to dcéra. Nebolo to ani trochu dobré, čo sa mu prehrávalo v hlave.