Doboška

33. Kapitola

L I A N A

„Čo prijímačky?" spýtal sa jej, keď ju vpustil do svojho bytu.

Liana si vyzula strieborné sandáliky a pozrela sa na neho. „Nešla som na ne."

„Čože?"

Siahla do svojej kabelky a podala mu z nej obálku. Maxim si ju vzal a otvoril ju. Vybral z nej list, kde sa písalo, že ju prijali na pedagogiku – slovenský a anglický jazyk. Iba sa na ňu zadíval. „To je skvelé, ale čo editorstvo?"

„Už to nechcem," odvetila a usmiala sa na neho, „chcem byť profesorka. Mal si pravdu, budem v tom dobrá. Snažil som sa pred tým utiecť, lebo som nechcela byť ako naši, ale nakoniec ma to dohnalo a som si istá, že to je správne rozhodnutie, Max."

„To je skvelé, Lia, vážne," usmial sa a obdivne na ňu hľadel.

„No, ale aké novinky máš pre mňa ty? V telefóne si znel celkom v poriadku."

Maxim po nej prešiel pohľadom. Mala na sebe čierne šaty, ktoré dokonalo kopírovali krivky jej postavy. Mali mierny výstrih a ona si všimla, že presne tam smeruje jeho pohľad. Vlasy mala rozpustené, natočené a na perách mala červený rúž. Vedela, že sa mu dnes bude páčiť. Bola však zvedavá, čo sa jej chcel povedať a nakoniec jej to prezradil. „Táňa ma nevyhodila."

Liana na neho vyvalila svoje tmavé oči. „Vážne nie?"

„Nie, zlatko," usmial sa na ňu, „povedala mi, že nemajú žiaden dôkaz, že ty a ja sme si spolu začali počas štúdia. Okrem toho Ela dala výpoveď a Táni sa nechcelo zháňať dvoch nových ľudí. Musel som si jej síce prisahať, že ti nikdy neublížim, ale sú to dobré správy..."

„Najlepšie," prikývla a obmotala si ruky okolo jeho krku, pričom mu napravila golier bielej košele. Rozmýšľala, ako mu tam nechá odtlačky svojho rúžu a našpúlila pery. „Som vážne šťastná. Dúfala som, že Táňa to vyrieši."

„Nemôžem uveriť, že sme mali takéto šťastie."

Liana sa mu zahľadela do očí a rukou ho pohladila po líci. „Táňa je asi fanúšik našej lásky," zasmiala sa, „ale vážne, Max, strašne mi lepilo, čo sa bude diať. Bála som sa, že ťa vážne vyhodí. Zlomilo by ti to srdce a mne v podstate tiež. Šťastena bola na našej strane. Asi budem musieť Táni kúpiť niečo hodnotné ako darček."

„Basu vodky?"

„Už hovoríš ako môj otec," zaškerila sa na neho.

„Asi by sa urazil, že ho porovnávaš so mnou."

„Ale prosím ťa, pán profesor, nič si z toho nerob," vravela Liana a zamierila do obývačky, pričom veselo hrkútala ďalej, „nikdy ťa nebude mať rád. Ale to neber osobne. On neznáša aj Peťa, ani Sama, samozrejme, že aj Zaru, a to počkaj koho si nabalí Lívinka. To bude iný bodrel, lebo Lívinka je najväčší miláčik veľkého pána dekana. Ešte si užijeme srandu a na teba potom úplne zabudne."

Maxim ju iba pozoroval a potom sa zasmial.

„Čo sa smeješ?" spýtala sa ho Liana a mimovoľne si rukou vošla do vlasov. Vedela, že ho tento pohyb nesmierne vzrušuje a jeho pohľad hovoril sám za seba.

„Možno by som tvojmu otcovi mal na zmierenie našej situácie kúpiť nového škrečka."

Liana vyprskla smiechom. „Fíha, to je nápad."

„Zabil by ma."

„Definitívne by ťa zabil," prikývla Liana.

„Ale za ten jeho pohľad by to stálo, nemyslíš si?"