Pohlad Martiny
,,Nedotýkať" započula som zasyčanie otca,tak sme obaja ruky toho druhého pustili.Pozrela som sa na neho a postavila ,,Podme" prikývol a kývol hlavou k jeho autu.Išla som za ním.Ešte som sa obzrela za Jorgem,ktorý zostal sedieť na schodoch.
Pokrutila som hlavou a pozrela som sa dopredu,čož bolo určite dobré rozhodnutie pretože som skoro narazila do stlpu.Zastavila som pri aute,otvorila si dvere a nasadla.
Otec taktiež,naštartoval a vyrazil.Medzitým ako sme jeli som si vytiahla telefón a pozerala videá na Youtube ,,Prosím ťa vypni to" povedal otec po chvíli,a v zrkadle som videla že prekrutil očami ,,čože? Prečo?.." zamračila som sa a odložila telefón ,,Ludia,ktorý si myslia,že sú umelci,naprosto niesú ničím" prikývol a potom pokračoval ,,Vystúpia na pódiu,a myslia si že spievajú neviem čo a neviem ako.Niesú to vážne ludia čo niečo dokázali.Každý môže prísť na pódium a spievať poprípade aj na playback.Umelci,to sú vlastne zvieratá,čo raz väčšiu show urobia,čím dalej viac zarobia.Nikdy vážne nebudú mať prácu.Nikdy nepracovali a ani pracovať nebudú.Keby si poslala takú Shakiru za sporák,tak by si zistila že nevie to čo väčšina žien.Umelci sa môžu skrývať za hociakou maskou,a ked ich uvidíš naživo,zistíš,že vôbec niesú taký ako sa reprezentujú.Boli by ochotný predať mediám aj prvé kroky ich dieťaťa aby mali peniaze" pokrútil hlavou.Úprimne,myslím si že otec hovorí blbosti.Umelci sú ludia..ktorý vnímajú svet inak ako on,krajšie.Každá vec ich môže inšpirovať k posunutiu v ich živote a naozaj,niečo dokázali.Urobili zo sna skutočnosť,dokázali to čo chceli a to iba kvôli tomu že si išli tvrdo a pracovite za cielom.
Všetko je ich zásluha,síce má pravdu,že nemusia byť taký ako média píšu.Média môžu čokolvek skresliť.No po krátkom premýšlaní som sa iba nadýchla a prikývla ,,A..ha" ako vždy.Nikdy nepoviem to čo si myslím alebo cítim.Možno,sa za to hanbím,alebo si možno myslím,že to bude iba trápne alebo blbosť.Naviac,sa nechcem s otcom hádať,ale myslím si že sa nikdy neodhodlám povedať to čo si naozaj myslím.
Úprimne,chcela by som byť umelkyňa.Nezáleží na tom či speváčka,alebo maliarka.Umelci dokážu vyjadriť svoje myšlienky malbou alebo textami ich piesní.Vyjadrujú to čím si momentálne prechádzajú alebo cítia.Naozaj,by som sa chcela niekedy postaviť pred ludí a otvorene povedať čo si myslím alebo cítim.Možno by ma ostatný chápali..ale možno nie.
Z môjho premýšlania ma vyrušil náraz mojej hlavy,ako inak,do okna.Uchechtla som sa a vystúpila,išla po boku otca.Otec si prisadol ku stolu,kde už sedel jeho kolega.Prisadla som si a pozorovala medzi nimi konverzáciu,tvárila sa,že tam ani niesom.Toto sa mi stáva dosť často.Ja som..nikdy nemohla ísť sama niekam s kamarátmi.Môj otec sa na to o mňa až príliš bojí.
•••
Po večeri otec išiel ešte s jeho kamarátom po jeho dom.Mňa vysadili pri našom dome,tak som vystúpila a išla dovnútra.Už pri dverách som si vyzula moje boty na opätku,pretože ma v tom strašne bolia nohy.Chcela som ísť do kuchyne,no zostala som stáť vo dveriach ked som tam videla Jorgeho.Kto vie,čo tu chce.Je otočený chrbtom a s niekym telefónuje.Oprela som sa o trám dverí a sledovala ho ,,Neboj sa..už dlho to nepotrvá,a zbavíme sa ho.Možno aj jeho podarenej dcérenky" zasmial sa.Rozhodila som rukami,čo to má byť? ,,čože?!" vykríkla som.
Pohlad Juana
,,Maj sa Marcelo" zasmejem sa a prikývnem.Ten chlap ma vždy pobaví.Sadnem si do auta,naštartujem ho. ,,Konečne ťa vidím naživo" okamžite ma zamrazí,ked započujem cudzí hlas.Pomaly sa otočím.
______________________________________
Vážne ludia,dakujem Vám,že moju story čítate:D:) prepáčte že je to krátka časť a dakujem za všetký votes,aj komentáre:) tak..a teraz sa to všetko rozjede:D
