Pohlad Jorgeho
,,Si tu?" vytrhol ma z premýšlania Juan.Pozrel som na ňho a prikývol ,,Ale áno.." zamrmlal som ,,Ale..už budem musieť ísť" prikývol som a postavil sa ,,Drž sa,a uvidíme sa zajtra" znova som prikývol,nenechal ho ani prehovoriť a odišiel.
Hned ako som vyšiel z dverí som si povzdychol a vytiahol telefón.Vytočil som otca.Po chvíli,čo nezdvíhal som prekrútil očami a vrátil telefón naspäť do vrecka.Prešiel som k môjmu autu a nasadol.Rozjel som sa domov.Zastavil som pochopitelne pred domom.Vystúpil som a vytiahol z môjho druhého vrecka klúče.
Odomkol som si a hned pri dverách som si vyzul boty.Hned ku mne priletela Stephie,nazvime ju,mojou priatelkou ,,Miláčik?" nadvihla obočie,dvihol som k nej pohlad ,,Hm?" prezrel som si ju ,,čo keby sme si dnes..urobili romantiku?" začala si rozopínať gombíky na jej blúzke ,,Nemám náladu" odbil som ju a prekrútil očami.Áno,aj chlapi občas nemajú náladu.
Naviac chlapi,ktorý musia robiť denne x vecí ako ja.Nasadila svoj urazený úraz,žduchla ma od dverí a odišla.Mávol som nad ňou rukou.Ked chce ísť,nech ide,nech nečaká,že ju budem prehovárať.Vyšiel som hore schodami do mojej izby.
Hned som sa hodil na postel a pozrel na môj telefón.Fajn,otec sa ani neuráčí zavolať späť,a mama je bohvie kde.Takže som tu sám.Ale ako sa sem potom dostala tá bláznivka,teda,Stephie,neviem.Ale ani sa tomu nechcem venovať.Mám dôležitejšie veci,ako je ona.
Niečo jej kúpim,a hned zasa dobehne.Ked sa na tým pozastavím,asi sa prvý krát za tak dlhú dobu nudím.Áno,je to pravda,pristihol som sa,ako sa nudím.Už dosť dávno som sa nenudil.Znie to divne,ale je to pravda.Otočil som sa nabok,a od únavy zaspal.
Kráčal som so sklonenou hlavou v oranžovej kombinéze.Na rukách som mal putá a za mnou vzadu stáli dvaja chlapy.Prišli sme do súdnej siene,kde mi dali putá dolu.Sadol som si vedla môjho právnika.Nejakú dobu,súd trval. ,,Postavme sa všetci prítomný v súdnej sieni" prikázal súdca a všetci sme sa postavili.,,Súd vyhlasuje Jorgeho Gabriela Blanca Güereñu" prosím vás,ignorujme fakt že mám tak dlhé meno ,,Za vinného a odsúdeného na doživotie.Nie je možné odvolanie.Dakujeme všetkým prítomným,súd sa skončil" prikývol súdca a klepol tým kladívkom.
V tom momente som na sucho prehltol a prisahal by som,že sa mi v žilách zastavila krv.Zmätene som pozrel okolo seba.Nie je možné,aby som už nikdy nevyšiel z basy.Ked prišli policajty a nasadili mi púta,vedel som,že idem na smrť.V base to psychicky nezvládnem.Bude to môj koniec.
Zobudil som sa celý spotený,a obzrel sa okolo seba.Bože,neznášam takéto sny.Sníva sa mi to prvý krát,no dobre,náhoda.Druhý krát,dobre,aj to sa môže stať.Ale tri krát?
Asi by som si na to mal začať zvykať.Pozrel som sa na hodinky,ktoré mám neustále na ruke.22:50.Ani neviem,kedy som zaspal.Bolo mi strašné horko,postavil som sa,a otvoril si v izbe okno.
Lahol som si naspäť do postele,a dal si ruku na čelo.Bože,ako keby som horel.Neznášam,ked som chorý.Toto je určite,určite len chvílkové.Pokrútil som hlavou a znova sa postavil z postele.Áno,moje činnosti niekedy naozaj nemajú zmysel.Vyšiel som z izby,a pomaly som išiel dolu schodmi.
Prišiel som do kuchyne.Mama a ani otec tu stále niesú.Prekrútil som očami a začal sa hrabať v otcovom košíku s liekmi.Nič? Naozaj,už všetko zjedol? že ho to baví.Pokrútil som hlavou a prešiel do obývačky.Asi sa teraz budem iba premiestňovať,pretože neviem,čo budem robiť.Síce ma ťažia víčka,ale to nič nie je.Spať sa znova nechystám.Zapol som si televízor a prepínal kanály.
•••
Musím sa priznať,že ani neviem,ako som včera na gauči zaspal.Zobudil som sa o 7:30,takže aj keby doma niekto bol,čož neviem,určite by ešte spal.Vybehol som do izby a prezliekol sa,schmatol telefón a klúče od auta.Vyšiel som von a nasadol do ňho,a jel rovno k Juanovi domov.
Pred jeho domom som vystúpil a bez zaklopania vošiel dnu ,,To bolo moje posledné slovo! Viac už ťa tu nechcem vidieť!" započul som Juanov krik hned od dverí.Hned potom vybehol Peter von z dverí jeho kancelárie.Pobavene som sa uškrnol.To mu patrí.
Potom vyšiel aj Juan ,,Jorge,dobre že tu si" prikývol a prišiel ku mne ,,Potrebujem aby si dnes zabavil Martinu,budem tu mať stretnutie,a nepotrebujem aby o všetkom vedela" nezostávalo mi nič iné,než len prikývnuť,aj cez to,že po včerajšku mi stále nieje najlepšie,a nemám náladu.
,,Fajn.." nadýchol som sa a pokračoval ,,No a ako?" nadvihol som obočie ,,No..to neviem" pokrčil ramenamy ,,Ty na niečo prídeš" poťapkal ma po chrbte a hned potom odišiel preč.Musím uznať,ten chlap je občas ako blázon.Vyšiel som hore schodami k jej izbe.Dúfam,že už je hore,pretože budiť ju je ako za trest.
Pohlad Martiny
Akurát som sa hrala na telefóne,ked som počula zaklopanie.Položila som telefón a prešla ku dveriam.Otvorila som ich,stál tam Jorge.Prehliadla som si ho a potom sa zasa pozrela na jeho tvár ,,čo potrebuješ?.." nadvihla som obočie ,,Nie čo potrebujem ja ale tvoj otec" povzdychol si,poškrábal sa na zátylku a pokračoval ,,Teraz pôjdeme preč" prikývol a pokrčil ramenami.
,,čože? A prečo?" zamračila som sa ,,To keby som vedel" prekrútil očami,schmatol ma za zápestie a vytiahol ma von z izby,nad čímž som zasa prekrútila očami ja.
Sedeli sme v cukrárni,a samozrejme,že jedli zákusky.Nechápem prečo,ked ma musel niekam vytiahnuť,ma zaviedol do cukrárne ako malé dieťa.
Pozrela som na neho,vážne dosť sa potil. ,,Si v poriadku? Nie je ti horko?.." podvihla som obočie.Zdvihol na mňa pohlad od telefónu a uškrnol sa ,,Jedz,a nekecaj" prikývol a pozrel sa zasa do telefónu.Prekrútila som očami,dojedla a potom tam sedela,a tvárila som sa,že tam ani teraz niesom.Jorge sa obzrel okolo seba.
Neviem,čo videl,ale ihned vrátil telefón do vrecka a pokrútil hlavou ,,Podme" prikývol,postavil sa a medzitým,než som sa ja postavila,prešiel ku kase kde zaplatil.Znova ma schmatol za ruku a vytiahol preč ,,Prečo tak zrazu?.." zamračila som sa a pozrela sa na neho ,,To nie je dôležité" pokrútil hlavou,pridal do kroku a ťahal ma so sebou ,,Stoj Jorge" započula som hlas za nami.Toto začína byť vážne divné.
_____________________________________________
Ospravedlňujem sa,zasa kratšia časť,ale nestíham:)
