Pohlad tretej osoby
,,čo to hovoríš?! Iba si ma využil?! Neverím tomu!" zakričala Stephie,natiahla ruku a chcela dať Jorgemu facku,no zachytil jej ju a pomaly pustil k telu ,,Je tvoja vec,čomu veríš,a čomu nie" mrkol na ňu,je jasné,že Stephie nie je v jeho živote tá,ktorá ho zaujíma.
Uchechtol sa,nad jej výrazom ktorý sa striedal medzi nechápavým a panovačným.Martina celý jej výbuch nechápavo sledovala.Ked sa k nej Stephie chcela priblížiť,Jorge sa pred ňu postavil.Predsa len,Stephie pozná a taktiež vie,že nie je žiadny anjelik ,,Ani sa jej nedotkneš" zasyčal a pokrútil hlavou.
Juan,zostal pozerať na obrazovku notebooku zmätene ,,To nie je možné!" zakričal a postavil sa ,,Toto nemôže byť pravda" neveriacky pokrútil hlavou,rukou si zajel do vlasov a končeky z nich potiahol.Predsa len,Jorgemu vždy všetko povedal.Vie o ňom,o jeho obchodoch a aj prešlapoch všetko.
,,Bohužial" pokrčil ramenamy chlap,ktorý to všetko zisťoval.Nikto nikdy nevedel jeho meno,a preto ho nevie ani Juan ,,A teraz tie peniaze" narovnal sa na stoličke a čakal,kolko mu Juan dá.Vytiahol z peňaženky 500 € ,,Viac ti nedám!" zakričal,a potom odišiel,aj s tresknutím dverí.
Pohlad Martiny
Vôbec nechápem,čo sa teraz deje.Všetko,čo som si z ich rozhovoru poskladala je to,že je to Jorgeho priatelka,ktorá prehnane žiarli.
,,Ešte sa jej zastávaj!" zakričala a rozhodila rukami.Vždy,ked zakričala somnou trhlo,a myslím,že aj so zbytkom Buenos Aires.Jorge nadtým prekrútil očami ,,Si dementná? X krát som ti povedal,že s ňou nič nemám.Ale ver si čomu chceš" pokrčil ramenami,ako keby nič a potom sa aj somnou otočil na odchod.
Naozaj sme odišli,išli sme domov.Po chvíli mlčania,mi to nedalo,a musela som sa spýtať ,,To..bola tvoja priatelka?.." pozrela som sa na neho a nadvihla obočie ,,Nazvime to tak" uchechtol sa a pokračoval v ceste.Ak som správne pochopila,mal ju asi iba na dve veci.
,,A..miluješ ju?" aj ked mi to došlo,musela som sa spýtať.Neverím,že by existoval vzťah bez lásky ,,čo to je za otázku?" pozrel sa na mňa a nadvihol obočie.Len som nadtým pokrútila hlavou.Ani on mi už neodpovedal,tak sme zbytok cesty domov boli ticho.
•••
Ked sme prišli,otec ešte nebol doma.Nie je doma od rána,takže som sa zamračila.Kto vie,čo robí,ked je mu to zasa prednejšie ako jeho dcéra.Možno sa mu niečo stalo,alebo možno uzatváram tie najhoršie závery.Pokrútila som hlavou,aby som zahnala tie myšlienky.
Jorge vošiel dnu a prešiel do kuchyne.Ako vždy,bez slova.Pokrútila som hlavou a vzala tie knížky.Prešla som do obývačky,položila ich na stolík,ktorý je pred gaučom,vzala si deku,ktorá bola tentokrát prehodená cez gauč a lahla si naň.
Povzdychla som si,a natiahla sa po jednu z knížiek.Zobrala som si Zázraky sú možné-od Wendy Wunderovej.Je to síce staršia knížka,ale dosť ludí píše,že ich vzala.Priznám sa,že už dávnejšie som na internete čítala o tejto knížke.
(Pozn.au.Aby som Vám to objasnila,knížka Zázraky sú možné je kniha z roku 2012,je o 17 ročnej Cam,ktorá má rakovinu:) myslím,že lepšie bude,ak Vám o knihe skopírujem text z Martinusu:D...Sedemnásťročná vážne chorá Cam býva s mamou a mladšou sestrou Perry vo zvláštnom svete - v obrovskom zábavnom parku Disney World na Floride. Na mamino naliehanie sa spolu vyberú na dobrodružnú cestu na druhý koniec Spojených štátov do tajomného prímorkého mestečka, aby sa tam Cam uzdravila. Cam prežije celý rad takých bláznivých a takmer neuveriteľných náhod, že pomaly začína aj ona veriť na zázraky. Tým najväčším a naozajstným zázrakom je však pre ňu to, že nachádza vzácnych priateľov a svoju veľkú lásku.)
