Pohlad Martiny
Toto ma úplne vyhodilo z miery.Jediný človek,s ktorým som ochotná tráviť čas,a je preč.Sadla som si k otcovi,a neveriacky som pokrútila hlavou a znova pozrela na otca,dúfajuc v to,že mi odpovie.
Uškrnul sa a pokrčil ramenamy ,,To ťa nemusí zaujímať," pokrútil hlavou a potom pokračoval ,,Odteraz,s tebou všade bude chodiť môj kamarát,Vincento" prikývol.
Nadýchla som sa a rýchlo postavila ,,S Vincentom nikam nejdem" namietla som.Zasmial sa a pozrel na mňa ,,Dobrý pokus,tak nepôjdeš von" prikývol.Vyčítavo som prižmúrila oči a pokrútila hlavou.
•••
Práve teraz,chodím po Buenos Aires s Vincentom.Je neustále ticho,čož ma irituje.Myslím,že si urobím podmienky na to,s kým budem chodiť von.
1.Musí ma vedieť rozosmiať
2.Musí hovoriť
3.MUSÍ TO BYT JORGE
Myslím,že takto by mi to vyhovovalo.Očkom som sa pozrela na Vincenta,ktorý hladel pred seba a pokračoval v chôdzi.Odkašlala som si,čím som sa snažila,aby sa aspoň pozrel niekam inam,ako do neustáleho blba.
Ale nič,stále iba išiel dalej.Po chvíli,som sa nadýchla a pozrela na ňho ,,Vincento?" nadvihla som obočie a nachvílu zastavila.Zastavil tiež,no neodpovedal,urobil iba ´hm´ zvuk a prehliadol si ma.
Rozhodila som rukami,takto to naozaj nepôjde.Nevedela som,že aj ked sa s Jorgem poznám tak krátko,mi bude tak chýbať.S ním som sa aspoň smiala.
Potom,čo sme vyšli z knihkupectva,sme sa prechádzali,zasa,ani jeden z nás nevedel,kam ideme.Pozrela som sa na svoj telefón,kolko je vôbec hodín.Jorge sa nahol,a pozrel mi do telefónu.Ked uvidel moju tapetu,zamračil sa.
Schovala som telefón a nadvihla obočie ,,čo je?" založila som si ruky na prsiach.Pokrčil ramenamy a pokrútil hlavou ,,Nič,čo by malo?" nadvihol obočie ,,Ja neviem.." pokrútila som hlavou ,,To ty si sa zamračil.." pokrčila som ramenamy a prikývla.
,,Ahaa,tak to," mávol rukou a potom pokračoval ,,Iba by ma zaujímalo,prečo máš na tapete Biebera.Ved vyzerá ako keby ho napadla kačica" prikývol.Neviem prečo,ale rozosmiala som sa.Justin je síce,môj oblubený spevák,ale nemôžem sa prestať smiať.
Zasmial sa nadomnou a pokrútil hlavou ,,Dobre,už by stačilo" prikývol,ked videl že sa neprestávam smiať.Pokrútila som hlavou,keby vedel,ako rada by som sa prestala smiať.Ked sa raz začnem smiať,proste nejde prestať.
Vyčítavo som sa pozrela na Vincenta,pretože chodiť pri ňom,je ako keby som zomierala zaživa.Nechápem,ako sa s ním môže otec baviť.Je vždy taký,alebo iba teraz? Smeje sa niekedy? Alebo,hovorí vôbec?
Premýšlala som,o odpovediach na tie otázky.Myslím si,že to bude:Áno,nie a nie.Teda,aspoň tak to vyzerá. ,,Čo sa deje,slečinka?" nadvihol obočie,musím sa priznať,že som prekvapená že prehovoril.Pokrútila som hlavou ,,Nič.." pokrčila som ramenamy.
Iba prikývol a potom pokračoval v chôdzi,no ja som tam zostala.Po chvíli,ked si všimol,že s ním nejdem,zastavil sa a otočil ,,Nejaký problém?" prezrel si ma ,,Nie.." odpovedala som hned a pokrútila hlavou ,,Iba dalej nejdem.." povzdychla som si.
,,No,ako myslíš" pokrčil ramenamy a prešiel znovu ku mne.Potom sme znova potichu,išli smerom domov.
Pohlad Jorgeho
Pozrel som sa na hodinky,a potom som sa obzrel po kaviarni.Práve čakám,na jednoho z mojích kamarátov.Pozrel som sa na ludí,ktorý tu sedeli s notebookmi,a niečo do nich zaujate písali.Pokrútil som hlavou.
