O dva mesiace neskôr
Pohlad Ruggera
,,Ak si taký neschopný,kludne ťa môžem odstreliť!" nahnevane som to vypol,a hodil telefón o stenu.
Prekrútil som očami a išiel pre ňho.Pozbieral som ho,a začal som stresovane chodiť po miestnosti.
Ako to sakra vyriešim?!
Môžeme ísť sedieť obaja.
Je pravda,že mňa tu už nič nedrží.
Ale Jorgeho v štichu nenechám.Až také hovädo niesom.
Povzdychol som si,a rukami sa oprel o stenu.
Nemám východiska.
Ale na Buenos Aires som si zvykol.
Bože,ak by mi prišli na všetko, z basy by som sa už nevyhrabal.
Naozaj nemám inú možnosť.
Jednoducho som prišiel ku skrini,a vyhádzal všetký svoje veci.
Roztriedil som ich ako žienka domáca,a nahádzal ich do kufra.
Svoju zbraň,som mal ako vždy v zadnej kapse,takže je to v suchu.
Ešte dve,ktoré som mal ako poistku som zbalil k oblečeniu,a kufor zavrel.
Ked som sa uistil,že mám všetko schmatol som klúče a vyšiel z bytu.
,,Prosím Vás ak sa môžem spýtať,čo to robíte?" pozrel som sa na starú súsedku,ktorá ma ako obvykle otravuje.
,,Nemám čas sakra!" kopol som do dverí,aby som ich mohol lahšie zavrieť.Inak to nikdy nešlo.
,,Nehnevajte sa hned,nenadávajte,a nekričte tu," povedala.Jasné,dajme si rýchlokurz výchovy.,,Len som sa chcela spý-" prerušil som ju ,,Pervitín nepredávam" povedal som,zobral kufor a rýchlo utekal dolu schodami.
Zastavil som sa až na prízemí.Nieže by som sa jej bál,ale môj šiestý zmysel mi hovorí,že to čo príde,nebude nič dobrého.
Vyšiel som von,a zahodil klúče od bytu.Nech si ich zdvihne kto chce,je mi to jedno.Je to to posledné,čo ma teraz trápi.
Rýchlo som si vytiahol klúče od auta,hodil si do ňho kufor,nasadol,naštartoval a rozjel sa.
Ale nešiel som daleko.Stále som mal skvelý výhlad na to,čo ma čakalo.
Onedlho tam prišli 4 policajné autá.Každý jeden z policajtov mal v ruke pištol,a chodili blízko pri sebe.
Mali na sebe nepriestrielné vesty.Aké chabé.
Niečo kričali,ale neviem čo.Naviac ešte hovorili medzi sebou.
Teraz by som chcel vidieť výraz na tvári tej starej.
Ked som si všimol,že sa obtáčajú,dupol som na plyn.
Som rozhodnutý že pojedem pokial mi nevýde benzín.
Neviem kam pôjdem,nemám kam ísť,a ani neviem ako budem pokračovať.
Moja mama sa ma naprosto vzdala,a vykašlala sa na mňa,potom čo zistila môj posledný problém.
Asi som stratil jej dôveru,alebo sa za mňa proste hanbí.Alebo ma už nechce rátať za syna.
Možno som to naozaj prepískol,ale už to nezmením.
Uznávam,nebol to najlepší nápad,ale nemôžem na to.
Ak by sa to dalo zmeniť,urobil by som to,ale proste to nejde.
