Pohlad Jorgeho
Zostal som na Juana pozerať,bez slova,bezpohnutia.Nezmohol som sa naozaj na nič,pretože som zostal v šoku.Odkial to vie? Vie všetko? Snažil som sa zostaviť nejakú pochopitelnú výhovorku,ktorá má hlavu aj pätu.Ale nič.Naprosto.Môj mozog somnou odmieta spolupracovať.
Nadýchol som sa ,,Ukludni sa," prikývol som ,,Nič sa nedeje" pokrčil som ramenamy,a dúfal,že sa aspoň trochu umudrí.S takouto situáciou som nepočítal.Ironicky sa zasmial ,,Ja sa mám ukludniť?! Nechcem sa ukludniť! Si podvodník,klamár! Vypadni z môjho domu,a počítaj s tým,že sa ešte uvidíme!" zakričal a pustil ma.
Nezostávalo mi nič iné,radšej som odišiel,ako keby som mal hovoriť kecy,ktoré vymýšlam ked som nervózny.Musím uznať,že rozumné výhovorky ktoré by som mal povedať presne v tom čase,mi naozaj vymýšlať nejdú.
Obišiel som Juanové auto,ktoré zaparkoval cez celý chodník.Pokračoval som v ceste ku mne domov.Ked sa nad tým zamyslím,všetko nie je stratené.Aj väčšina z ludí,ako je on má falošnú identitu.Nevie o tom,kto je moja rodina,alebo prečo som naozaj prišiel.Myslím,že sa z toho vykecám.
Čo urobiť teraz? Mám ísť naozaj domov,a premýšlať,alebo si užiť noc? Mám zavolať Stephie,alebo sa spolahnúť na bar? Asi radšej bar,pretože tam snád bude niekto,na koho sa bude dať pozerať.Zastavil som sa,a prešiel na druhú stranu.
Bar je odtialto nedaleko,iba 10 minút chôdze,stále menej než to,ako som s jeho dcérou musel obiehať celé mesto.Uškrnol som sa nad tou vspomienkou,pretože to bolo snád najviac pohybu v mojom živote.
Vlastne,ked sa už tak namáham,a premýšlam,mal by som premýšlať čo urobiť ak to nevýde.Mám to povedať otcovi,ktorý už Juana zabije aj bez informácií? Alebo sa mám o to postarať sám,a ked už mi nebude veriť,ho proste zabiť? Alebo mám nájsť iné riešenie?
Asi žiadne iné riešenie nebude,pretože z tejto situácie sa dá výjsť bud tými,dvomi možnosťami,alebo sa Juan umudrí a nechá si to vysvetliť.Bože,ved s ním je to horšie ako s nejakou puberťačkou.Teda,samozrejme,že nie horšie ako s jeho dcérou.
Tá ma dokázala naštvať pár hodín po tom,čo sme sa spoznali.Bohužial má na to talent.Ešte si pamätám,ako sme sa hádali na prechode.Nečudoval by som sa,ak by to vtedy do nás niekto vpálil.
,,Preboha to si nevieš ani dávať pozor? Skoro ťa zrazilo auto," rozhodil som rukami a potom si potiahol z cigarety ,,Bolo by to rozhodne lepšie ako toto" zamrmlala ,,Ja som s tebou nešiel dobrovolne.Keby si nepotrebovala niekoho kto na teba bude dávať pozor nikdy by som tu nebol.Aspoň už vidím dôvod prečo to tvoj otec nakázal" prikývol som a vydýchol dym.
Musel som sa nad tým zasmiať,pretože neviem,ako teraz budem tráviť čas.Síce mám roboty stále dosť,ale aj tak.Počas môjho premýšlania,som prišiel po bar.Otvoril som dvere,a vošiel dnu.Do tváre mi vrazilo množstvo smradu z cigariet,alebo aj z ožranov,ktorý sa tu válali.
Prešiel som k baru,kde som si sadol na barovú stoličku pred ním.Usmial som sa na barmanku,ktorá tam niekomu práve nalievala Fernet.Pohladom som zablúdil k jej výstrihu,hlbokého výstrihu,do ktorého mala čo dať.Ked si všimla,kam sa jej pozerám,chuderi sa jej zatriasli ruky a polku z Fernetu vyliala.
Zasmial som sa nad tým,a potom znova svoj pohlad presmeroval na jej tvár.Nebola škaredá,ale ani tak pekná,ako Mar..teda ostatné.Má malé modré oči,poväčší nos,a velké plné pery.Pozrela sa na mňa s nervózným pohladom,ten Fernet podala chlapovi,ktorý sedel nedaleko mňa.
Zohla sa,Fernet ktorý vyliala poutierala a potom sa postavila.Pozrela sa na mňa a prehliadla si ma.Zahryzla si do pery,no teda,asi sa o to pokúšala ,,Uvedomuješ si,čo robíš so ženami?" nadvihla obočie a rukami sa oprela o bar ,,Myslím si," prikývol som ,,že áno" pokrčil som ramenamy.
,,Tak potom,dobre vieš čo teraz robíš.." prikývla a mrkla na mňa ,,Plne si to uvedomujem" potvrdil som a zasmial sa.Kiežby vedela,že o ňu naozaj záujem nemám.Nasadila pokrivený úsmev,vedel som,k čomuto predchádza.
Zpoza baru,ku mne prešla.Iba som sa nad ňou zasmial,ked sa ku mne príblížila,odtiahol som ju ,,Myslím si,že je čas ísť" mrkol som na ňu,postavil a odišiel.
•••
Pohlad Martiny
Ráno ma prebudili slnečné lúče,ktoré sa predierali cez žalúzie.Pretočila som sa na bok,no aj tak viem,že už znovu nezaspím.Natiahnem sa a povzdychnem si.Sadnem si na postel a zoberiem telefón,aby som videla kolko je hodín.Samozrejme,ako som si mohla myslieť,že hned po tom čo sa zobudím budem poriadne vidieť.
Zasmiala som sa nad tým a jedno oko privrela,aby som videla lepšie.Ako som čakala,bolo to presne tak.Kedže je 8:30,asi by som sa mala obliecť a zísť dolu.Postavila som sa,a prešla ku skrini.Vybrala som si oblečenie,(pozn. au. obrázok v médiach :) ) obliekla si ho a prešla do kúpelne.
Umyla som si zuby,a potom aj tvár.Učesala som sa,a jemne nalíčila.Usmiala som sa sama na seba do zrkadla.Dúfam,že dnes uvidím Jorgeho pomyslela som si,potom som pokrútila hlavou,aby som tú myšlienku zahnala.Ale musím uznať,že je tu ZATIAL zvýrazňujem slovo ZATIAL môj jediný kamarát.
Velmi sa teším,až uvidím Lodovicu.Včera mi písala,že by mala prísť tak za dva dni.Som ale zvedavá na reakciu otca,pretože,ked sa mám priznať,vždy ked som s Lodo,tak sa dostaneme do problémov.Dodnes si pamätám,čo sme vyvádzali v škole,ked som ešte nemala domácú učitelku.Aj ked,v škole to nebolo vždy pekné a zábavné.
Dnes bol celkom pekný deň.Síce,aby sa nepovedalo,fúkal jemný vietor,ale na to,že bol Február to bol deň ako vyšitý.Prešla som školskou bránou,ale aj vtedy,som sa v duchu preklínala,že som si nevybrala domácu školu.Aj ked som to,že som chodila normálne do školy milovala,občas to malo tiež nejaké háčiky.
Práve teraz sa musím predierať,cez kopu približne 2 metrových chalanov,ktorý sú zo 8. alebo 9. ročníka.Vždy som z nich mala strach,dokonca aj prejsť,pretože sa často stalo že si na mňa ukazovali a smiali sa.Pretože som výrobňa na trapasy.
Iba som nad tým pokrútila hlavou a snažila sa prekročiť mláčku,aj ked bola dosť velká.Lenže to by som nebola ja,keby som sa tam nerozčapila.Celá som padla do mláky.Neohrabane som sa snažila postaviť,no bolo to ešte horšie.Ako inak,ked ma tam ostatné deti uvideli,začali sa smiať.
Postavila som sa,a rýchlo utiekla do školy.Ked som vošla do pavilónu,som išla rovno na záchod.Dala som si dole okuliare,a pozrela sa na seba do zrkadla.Vyzerala som,ako keby som sa pocikala.Pokrútila som hlavou,a snažila sa prezrieť samú seba aj zo zadu,či náhodou niesom mokrá aj tam.
Nebol to dobrý nápad,pretože ked som sa otočila,pozrela som sa na baby,ktoré stáli za mnou a smiali sa,očividne na mne.Musím uznať,že na toto som už zvyklá.Ale nikdy,nikdy to nepoviem otcovi.
Nuž,aj takto to v škole niekedy prebiehalo.Mimochodom,toto je dôvod, prečo nosím čočky,ktoré nikdy nedávam dole.Vyšla som z kúpelne,a pomaly zišla dolu schodami.Pozrela som sa na otca,ktorý sedel za stolom.Prešla som k nemu.Obzrela som sa,či tu ešte nie je Jorge,pretože už často tu v takúto hodinu bol.
,,Oci?" nadvihla som obočie ,,Kde je Jorge?" spýtala som sa.Nadýchol sa a potom začal ,,Jorge už sem chodiť nebude" pokrčil ramenamy.Zostala som zarazená,naozaj odišiel jediný človek,ktorý mi tu rozumel ,,čože?!" vyhrkla som,po chvíli.
