Nepriestrelný

3

„Mrzí ma to." Povie potichu otec zatiaľ čo kráčame smerom k jeho autu, od ktorého mi otvára dvere a ja sa s tichým: ‚Ďakujem." posadím dozadu. Okamžite si všimnem muža v obleku, ktorý sedí za volantom a zvedavo si ma v spätnom zrkadle obzerá. 

Avšak neberiem to ako nič nečakané. Na všetkých fotkách z detstva je spolu s otcom vždy nejaký muž v obleku a po zistení, že si otec platí bodyguardov, mi to bolo celkom jedno. V dnešnom svete to už nie je nič nezvyčajné nie? 

A navyše som veľmi dobre vedela, že má otec veľmi veľa peňazí a tak si to asi môže dovoliť. Tak načo by som to riešila. Nestarala som sa do takýchto vecí no možno som mala.
Ktovie.

„Chodíš do školy? Presunieme ti školu ku nám, môžeš sa učiť z domu." Zasmejem sa, pokrútim záporne hlavou a obzriem sa na miesto vedľa mňa kde otec niečo zamyslene  ťuká do mobilu a tvári sa pri tom seriózne vážne.

Do očí sa mi nahrnú slzy šťastia, zovrie mi žalúdok a ja si chabou vydýchnem.
Takto to malo byť.

„Mám dvadsať, už nechodím do školy oci." Oznámim mu a keď si všimnem jeho šokovaný výraz v tvári, jemne sa usmejem. Nevyčítam mu to. Nie je to jeho chyba, že so mnou stratil kontakt. Môže za to mama. 

Navyše ani ja neviem koľko má rokov on takže je to asi fér?

„Fíha. Je to dlhá doba." Zašepká a ja len súhlasne prikývnem. Necítim sa divne, aj cez to, že som práve chaoticky rýchlo opustila mamu a stretla sa so strateným otcom. Niečo vo mne mi hovorí, že to takto byť aj malo.
Sme rodina a preto nemam dôvod cítiť sa zle.
No aj cez to sa cítim až príliš normálne.

Predsa len som sa dlhé roky pripravovala na to, kedy po mňa príde, neprestala som tejto myšlienke veriť a teraz sa mi len stalo to, v čo som dúfala. Bola som s ním a to bolo to, čo bolo dôležité. 

„Kam to vlastne ideme?" Opýtam sa a okamžite si všimnem ako sa široko usmeje. 
„Tam, kde si vždy ísť aj chcela. Do Talianska." Šokovane si ho pozriem pohľadom nevediac, či to myslí vážne. Nečakala som, že sa usadí práve tam. Tipovala som ho síce na nejaké teplé miesto no i cez to by ma Taliansko nenapadlo. 

„Bývaš v Taliansku?" Len súhlasne prikývne a ja sa zapriem lepšie do sedačky. Páni.

Myslela som si, že bývať v Londýne je úžasné no nakoniec sa mi zapáčilo niekde, kde som nikdy nebola.
Mama mi rozprávala ako sa s otcom spoznala v Taliansku, bola tam na jednej oslave, kde robila servírku a vrazila do neho na chodbe domu. A potom sa zamilovala na prvý pohľad rovnako ako on a boli trblietky, srdiečka, jednorožce a láska.
Avšak neskôr, kvôli mame, otec prišiel do Londýna a ja som o Taliansku viac nepočula. 

„Vrátil som sa tam vediac, že moje šťastie ma tam drží." Usmeje sa a položí svoju ruku na tú moju.

„Postarám sa o teba, sľubujem." 

A ja som mu uverila. Uverila som mu pretože to bolo to, v čo som dúfala posledné roky. Nájsť ho a byť s ním. A tak sa táto jediná vidina stala mojim osudom a ja som musela len veriť v to, že som si vybrala správne. 

Pretože aj cez šťastie, splnený sen a cez zvítanie s otcom, som myslela na mamu.
Na to, že otca opustila kvôli niečomu, o čom neviem nič.

Je dobré byť múdrym a vedieť toho veľa.
No občas je zlatom práve nevedieť niektoré veci...